Blázon
Taras otvoril oči. Ležiac na posteli pozoroval jemné línie trámov, ktoré sa stali obeťami červotočov. Vyrušilo ho zaklopanie na dvere.
„Môžem?“ opýtal sa ženský hlas.
„Áno,“ kladne odpovedal Taras a posadil sa na posteľ.
Roan vošla dnu. V rukách niesla jeho veci presne tak, ako povedal Vel. „Vyspal Ste sa dobre?“
Taras záporne pokrútil hlavou. Hoci sa vrátil v noci včas, nemal dobrý spánok. Keď sa zo budil mal pocit, že je viac unavený ako keď si šiel ľahnúť.
„Dole čaká Vel,“ povedala a veci mu položila na posteľ vedľa neho.
Tarasovi bezmyšlienkovito vyletela ruka a schytil Roan za zápästie. Ona sa zľakla a zapotácala sa. „Čo robíte?“
„Chcem odtiaľto odísť. Odísť od všetkého. Nemal som sem ísť. Nemal som sa sem vracať. Je to stále horšie a horšie. Cítim sa ako v bludnom kruhu. Váš otec, Adelfrid, Vel, Vy. Všetci viete, čo mám robiť, povedať a ja to nerobím. Nechcem to robiť.“
Roan sa snažila vyšmyknúť z jeho zovretia, ale jeho stisk naberal na sile. „Pusťte ma!“ sykla.
Taras pokrútil hlavou. „Nie. Dostanete ma odtiaľto. Dnes večer.“ Povolil stisk a ona si začala šúchať zápästie.
„Čo sa to s Vami porobilo. Najprv som mala pocit, že Adelfrid je blázon, ale teraz si myslím, že blázon Ste boli po celý čas Vy.“
„Blázon?!“ Taras vyskočil na nohy a nebezpečne sa približoval k Roan. „Ja už nemám síl. V noci som bol za Adelfridom. Povedal mi veci, ktoré mi zmenili môj pohľad na svet. Na môj doterajší život. Ako by Ste sa cítili Vy, keby Vám povedali, že životné poslanie je vlastne jeden veľký omyl.“
Roan zhíkla a priložila ruku na Tarasove ústa. „Nepovedzte Velovi, že Ste boli preč. Nepovedzte mu nič o tom, čo Ste mi teraz povedali. Nesmie to vedieť. Bez neho naše plány nevyjdú. Jeho jedinou podmienkou je absolútna podriadenosť a poslušnosť.“
Roanina ruka klesla pod tlakom mužskej ruky. „Presne o tomto hovorím...“
„Prosím,“ v očiach sa jej zračila beznádej, „vydržte ešte dnes. Večer Vám pomôžem ujsť, ak budete chcieť. Ale teraz hrajte s nami túto hru.“
Taras mlčky prikývol a nechal, aby ho Roan zaviedla dole, kde za stolom sedel Vel. Obaja si k nemu prisadli a Vel začal rozprávať.
„Bol som ako Vy. Mladý a neskúsený. Draci sa v tých dobách s ľuďmi rozprávali. V mestách bolo počuť ich hlboké hlasy. Isté veci medzi nimi a ľuďmi riešili len vyvolení. Ako som bol ja. Po dlhých storočiach si vytvorili akúsi radu, do ktorej si vyberali členov. Bola to pocta. Rada sa stretávala raz ročne na ich posvätnom mieste ďaleko v horách. Tam sa stretávali všetky kúty zeme.
Avšak ľudia sú chamtiví a inak to nebolo ani v rade. Jeden člen tvrdil, že objavil dračí poklad, o ktorom sa tradovalo veľa príbehov. Tvrdil, že vie, kde sa nachádza. Väčšina členov mu uverila, ale nepridala sa k nemu. Ostatní boli skeptici. Avšak ten zloduch bol prefíkaní. Postupne si ich pritiahol na svoju stranu a chystal veľký prevrat. Na to, aby našiel poklad, potreboval hlavných drakov. Ich bijúce srdcia. Prišiel aj za mnou, ale odmietol som ho. Vyhrážal sa mi, ale mne to neprekážalo. Bol so hrdý na to, ako dokážem odolať mamone.
Koniec stretnutia sa blížil. Koniec ľudskej poslušnosti takisto. Jedinou záchranou pre ľudí i drakov, pre zachovanie vzťahov, bola iba jedna vec. Na poslednom zasadaní som sa postavil skôr ako zradca z našich radov, vytiahol som meč a podišiel som k miestu, kde boli hlavní draci. Navrhol som im vzdať sa bez boja, aby mi odovzdali svoje srdce. Aby som sa dostal k ich pokladu. Na jedného z nich som zaútočil, ale nenechali to len tak,“ ukázal na svoju tvár. „Zavrhli ma a na mieste ponížili. Ukázali ostatným, čo by sa s nimi mohlo stať, keby niekomu skrsla v hlave tá istá myšlienka v hlave. Ostatní sa zľakli a odstúpili od svojho plánu. Splnil som svoju misiu. Avšak drakov to rozzúrilo. Prerušili s nami akýkoľvek kontakt a odňali nám právo rozumieť im. Odvtedy sa draci stránia ľudskej spoločnosti. Až na jednu výnimku, ktorá sa stala jednému malému chlapcovi.“