Dračí omyl
„Zamotáva sa to čoraz viac, že?“ otázku vyslovil Adelfrid a Taras netušil, či bola nasmerovaná na neho alebo len rozmýšľal nahlas.
Taras si nahlas odkašľal. „Máte pravdu. Všetko sa komplikuje. Môžeme začať pekne od začiatku a povedať, prečo ste ma vtedy zavolali, aby som prišiel aj s drakmi? Dobre ste vedeli, že nebudem mať podporu u vojakov a možno ste aj tušili, že sa to neskončí dobre. Nielen pre mňa a drakov, ale aj pre vás.“ Ostal stáť za dverami, ktoré za sebou nečujne zavrel. Oprel sa o ne a čakal na odpovede.
Adelfrid sedel v kresle tak, že pozeral von oknom. Neotočil sa, aby pozdravil nočného návštevníka a ani sa nepohol. „Mutsu mi povedala, že ak prídete máme šancu vyhrať. Vedela aj to, že to nemusí vyjsť. Bolo na mne, aby som sa rozhodol. Ale nemohol som rozhodnúť inak. Ak by ste neprišli, prišlo by o život veľa ľudí. To som nemohol dopustiť.“ Na chvíľu sa odmlčal. „Mojím rozhodnutím som ublížil mnohým. Mutsu vidí veľa, jej dar je veľmi veľký. Ale ako sám viete, nie je všemocná,“ otočil sa na Tarasa, ktorý mal zamyslený výraz, „je to len dieťa. Možno časom bude vedieť niečo viac. Bola moja jediná šanca.“
„Hoci som túto otázku položil za posledné dni veľakrát, ešte raz sa opýtam, akú úlohu mám v tomto všetkom ja? Akú?“ založil si ruky a zovrel päste.
„Musíte povedať drakom, aby odišli a nikdy sa nevrátili. Môže ich čakať rovnaký osud ako tých vašich.“
„Sú dosť múdri na to, aby o tomto riziku vedeli aj sami,“ namietol Taras.
„Vel je múdry muž, ale zaslepený. Bol dobrý, ale riskoval príliš veľa. Draci, ktorí smútia, si na neho pamätajú. Zradil ich. Ale len preto, aby ich zachránil. Hoci sa dozvedeli, čo sa v skutočnosti stalo, nemohli mu odpustiť zradu. Odvtedy sa draci rozhodli nenadväzovať priateľstvá s ľuďmi. Okrem jedného, ktorý zomieral.“ Adelfrid významne pozrel na Tarasa. „Draci to rešpektovali a ak si spomeniete, všetci vaši draci k Vám prišli dobrovoľne alebo Ste im pomohli. Draci sú organizovaní a vedia, čo sa deje. Ostatní nerešpektovali to, že bojovali za iných, za Vás, ale rešpektujú sa navzájom. Preto Vám hovoria, aby ste to nechali tak.“
„Chcete mi povedať, že moje priateľstvo s drakmi je jeden veľký omyl?“
Adelfrid vstal a prešiel k oknu, aby ho zavrel. „Ak sa na to pozriete z pohľadu draka, tak áno. Nezabúdajte však na ich rešpekt. Je to pre nich to isté, ako pre muža česť.“
„Tak potom neviem, čo mám spraviť, aby ste všetci pochopili, že Roan nedokážem pomôcť,“ Tarasov tón hlasu potemnel.
„Už len Vy sa s nimi dokážete rozprávať. Už len Vy.“
Taras tresol päsťou do dverí, o ktoré sa opieral. Prerývane dýchal. „Nechápem, prečo mi nikto nič nepovedal, hoci ste to vedeli. Ja...“ odmlčal sa.
„Taras,“ oslovil ho Adelfrid, ale nestihol pokračovať, pretože sa vyrútil z dverí, aj z domu. Nasadol na koňa a zmizol v tme.
Adelfrid vyšiel pred dom a zapozeral sa na nočnú oblohu.
„Konečne to ide tak, ako má,“ ozvala sa Mutsu spoza jeho chrbta. „Neboj sa, on to zvládne.“
Adelfrid sa otočil a uvidel Mutsu, ako sa k nemu približuje. „Po tomto rozhovore nemám ten pocit. Prvýkrát ľutujem, že som sa rozhodol tak, ako som sa rozhodol.“
„Možno je to práve to, čo si mal urobiť už dávno. Zapochybovať.“ Mutsu ho chytila za ruku. „Odprevadíš ma domov?“