IX

IX.

„Ako sa mala včera moja krásavica?“ privítal ma Dominik, s veľkou červenou ružou.

„Celý deň som presedela pred telkou,“ zasmiala som sa.

Boli sme u neho doma. V jeho byte. Áno, boli sme sami dvaja. Nič extra som nečakala, nie že by som chcela. Nie som nejaká taká ľahká, veď vieme čo. Ale byt má úžasný. Priestranný, otvorený, presvetlený a navyše so skvelým výhľadom na panorámu mesta.
„V noci tu musí byť krásne,“ vzdychla som si pri pohľade z okna.

„Veď tu nie si poslednýkrát,“ usmial sa a objal ma zozadu.

Strhla som sa. Odtiahol sa a ja som si uvedomila, že to vyznelo ako keby sa mi to nepáčilo, ale to vôbec nebola pravda! Len som to nečakala. Zatiaľ sa správal ku mne ako brat, nie ako frajer a zrazu ma objíme a .... mala by som vypnúť tie svoje pochody a užívať si práve prebiehajúce momenty.

„Prepáč, ja....“

„Nie, to je v pohode,“ skočil mi do reči. „Viem, že som sa k tebe správal doteraz ako....jednoducho nechcem na teba tlačiť.“

„Ale ty na mňa netlačíš,“ otočila som sa k nemu. „Len vieš, zatiaľ si mi dal akurát tak, obyčajnú pusu a držal si ma za ruku a myslela som, že takéto niečo spravíš až o neviem aký čas. Iba som sa strhla, lebo som to nečakala. Si najslušnejší chalan akého poznám.“

„Hm,“ chytil ma za ruky. „Je milé vedieť, že si také niečo myslíš, ale nie som taký, aký sa na prvý pohľad zdám. Už som zažil toho viac a nechcem, aby si si myslela, že ten vzťah je len o tom....telesnom.“

„O sexe?“ naklonila som hlavu.

„Nemyslím len na sex,“ usmial sa. „I keď....“ Štuchla som do neho. „No čo,“ zatváril sa nevinne, „s tebou by to bolo....uuuuu.“

„To mi lichotíš,“ otočila som sa späť k oknu, a sama som vzala jeho ruky a dala si ich okolo pása.

„Máš krásny byt,“ povedala som so zatvorenými očami. Sedeli sme na zemi, opretí o gauč. Dohrali sme už tretiu partiu šachu.

„Ďakujem,“ pritiahol si ma k sebe a rukou ma objal, „veď bol aj dosť drahý.“

Pozrela som sa na hodinky. Pol deviatej. „Pôjdem, už je dosť hodín.“

„Autobus ti ide o tri štvrte hodinu, nie?“

„Hej,“ prikývla som. „Len kým tam prídem a kým sa s tebou rozlúčim....to bude nadlho,“ zasmiala som sa.

„To teda bude,“ pobozkal ma na líce. Potom na ústa a potom zase. A potom mi volá mama, že kde som, a či náhodou nekúpim rožky a mlieko. Dominik sa smial, hoci neviem, čo bolo na tom vtipné.

„To sú typické mamy.“

„No to je síce milé, ale to už musím ísť odtiaľto teraz, aby som stihla v dákej večierke rýchlo nakúpiť.“

„Tak poďme,“ postavil sa.

Vyskočila som a rýchlo sa obula do tenisiek. Z vchodu sme vyleteli rýchlosťou blesku a mhd sme stihli na poslednú chvíľu. Zadychčaná som v buse zistila, že nemám lístok .

„Ja nemám lístok,“ zašepkala som Dominikovi.

Neodpovedal mi. Vytiahol mobil a niečo si tam ťukal. O pár sekúnd mi ukázal displej. „Už máš,“ pobozkal ma.

„Ešteže, že ťa mám,“ pritúlila som sa k nemu a k tyči, ktorej som sa držala. „nech rozmýšľam, ako rozmýšľam, nezdá sa mi, že po ceste je nejaká večierka. A fornetti už budú zavreté.“

„Veď blízko je billa.“

„Blízko?“ začudovala som sa. „To nestihnem bus.“

„Tak ja si zabehnem a ty zatiaľ počkáš na zastávke,“ pošepol mi do vlasov.

Vystúpili sme na Nivách a ja som sa pomaly vliekla na zastávku a Dominik bežal do obchodu. Všetko prebiehalo trikrát pomalšie ako normálne. Nervozita vo mne rástla. Očkom som stále pokukovala na mobil a dúfala som, že to stihne. Ani som tak nepotrebovala ten nákup ako sa s ním rozlúčiť. Po piatich minútach prišiel autobus a ja som sa pomalými krokmi blížila k dverám. Kúpila som si lístok a sadla si na koniec k oknu a vyhliadala ho. Šofér naštartoval a vozidlo začalo jemne priasť. Dvere sa zatvárali a už sme pomaly vychádzali, keď som zbadala Dominika ako mi ukazuje nákup celý červený v tvári. Očividne mu to dalo zabrať. Bezradne pozeral, ale šofér už točil volantom, aby sa vzdialil od obrubníka. Dominik sa rozbehol a stihol zabúchať na predné dvere a ja som len počula mrmlanie šoféra o nezodpovedných mladých ľuďoch. Dominik nastúpil. Spredu bolo počuť  tlmený rozhovor a vzápätí môj chlapec kráčal uličkou.

„Donáška do autobusu?“ zasmiala som sa.

„Nemal som na výber,“ prisadol si, „nie, že by mi to prekážalo. On však nemal pochopenie, a ak som nechcel niekam ísť, asi by ma nepustil.“ Ukázal dopredu.

Odviezol sa na Bajkalskú, kde skoro nestihol vystúpiť, lebo sme boli zabraní do hry Išla babka z kopečka. Schytal od šoféra karhavý pohľad. Zakývala som mu a tešila som sa domov na posteľ. Celkom ma to unavilo.