Koniec alebo začiatok?

 „Dobre,“ vyjachtal som.

Zrazu bolo všetko také ľahké. Zobrali ma do jednej miestnosti, kde ma ošatili zvláštnou látkou. Bola jemná a taká príjemná. Potom som niečo podpísal. Mám pocit, že to bolo o nejakom byte a pod. Dúfam, že som nepodpísal nejakú vec, ktorá ma nakoniec prinúti zomrieť.  

Presťahoval som sa do malého bytíku, ktorý mal vlastnú kúpeľňu. Kuchyňu som nepotreboval pretože neďaleko bola spoločná jedáleň, kde sa stravovali aj emzáci aj domáce zvieratká, teda ľudia.

Sadol som si na svoju posteľ a zložil hlavu do dlaní. Kam som sa to dostal? Stal sa zo mňa domáci miláčik. Budem slúžiť ako otrok?! A moji kamaráti? Chcel som ich nájsť. Potom sa mi vnukla myšlienka, že teraz ich môžem nájsť?! Áno. Toto je moja šanca. Dostal som sa k jadru.

Blbosť! Som na dne. Tak ako som mohol pomôcť Andrei, tak som mohol pomôcť aj im trom. Ako som mohol dovoliť, aby sme sa rozišli? Prečo som šiel do mesta? Prečo som nespravil niečo iné?

Niekto mi zaklopal na dvere. „Podáva sa obed,“ ozvalo sa spoza dverí.

Postavil som sa. Prešiel ku dverám, vedľa ktorých bolo vysoké zrkadlo. Pozrel som sa na seba. Cítil som, že začína ďalšia časť môjho života.

Zatvoril som dvere. Prešiel som po chodbe smerom k jedálni. Predtým ako som vošiel dnu, nadýchol som sa. Vykročil som pravou nohou dúfajúc, že to bude fajn. Že všetko bude fajn. Naozaj fajn...

KONIEC