L.

L.

Opäť som vstala veľmi skoro. A opäť som šla behať. Rodičov som v kuchyni nenačapala a ani som nechcela vedieť, čo robia hore.

Dala som si zohriať mlieko do mikrovlnky a vybehla som sa osprchovať. V župane, s miskou cereálií a ovládačom v ruke som si sadla na gauč a vyložila nohy na stolík.

Viktor zišiel dole po schodoch o siedmej a bol prekvapený, že ma vidí hore.

„Prosím,“ začala som skôr ako on, „bez komentára. Otec s mamou včera skoro zinfarktovali. Inak vieš o tom, že si robia ráno romantické raňajky?“ Do úst som si vopchala lyžičku plnú rozmočených koliesok.

Viktor podišiel bližšie a oprel sa o dvere. „Nekomentujem tento tvoj ranný stav. O romantických raňajkách viem. Tiež som ich raz načapal. Boli na sebe nalepení ako dáki pubertiaci.“

Vyvalila som na neho oči. Ako prosím? Koľko žijem v tomto dome a neviem o tom?

„Maťa sa na teba pýtala,“ pokračoval ďalej. „Že nejaké babské veci s tebou chcela riešiť. Máš sa jej ozvať.“

„Uhm,“ prikývla som. Tým sa náš dlhý rozhovor skončil.

Aj on si šiel po cereálie a obaja sme potom tupo pozerali do telky, až kým nevstali rodičia. Takéto súrodenecké rána mi chýbali. Kedysi sme ich mávali často.

O tretej poobede mi zazvonil mobil. Keď som zbadala na displeji číslo, srdce sa mi rozbúchalo. „Prosím?“ roztrasene som sa ozvala do telefónu.

„Ahoj, to som ja,“ ozval sa Rado. „Dnes to platí?“

Prihlúplo som prikývla a bola ticho. Potom som si uvedomila, že ma nevidí, tak som rýchlo dodala, že áno.

„Prídem po teba o siedmej?“

„Môžeme sa stretnúť na železničnej stanici?“ vyhŕkla som, pričom som si neuvedomila, že to mohlo vyznieť zle.

„Aha,“ ozval sa trochu sklesnuto, „ak ti to tak vyhovuje.“

„Nie!“ nechtiac som zakričala. „Len....“

„Chápem,“ vtrhol mi do môjho monológu. „Musím ísť, tak sa vidíme. Ahoj.“

„Ahoj,“ odzdravila som ho.

O pol siedmej som už bola oblečená a nachystaná. O trištvrte som už vyrazila z domu a ráznym krokom som sa ponáhľala na dohodnuté miesto. Cesta mi trvala rekordne málo. Na moje prekvapenie tam stálo Radovo auto. On stál opretý o kapotu. Bol mi však otočený chrbtom a tak nevidel, ako som skoro zletela na zem. Zakopla som a len tak-tak som sa udržala na nohách.

Keď som bola dostatočne blízko, pozdravila som ho. Trochu sa strhol a mne to prišlo vtipné. Zasmiala som sa.

„Ahoj,“ usmial sa a podišiel ku mne.

Nevedela som, ako sa mám správať, tak to privítanie bolo také kostrbaté. Trochu sme sa potácali ako dvaja tučniaci, ale nakoniec mi vtisol pusu na líce a bolo.

„Kam to bude slečna?“ otvoril mi dvere na strane spolujazdca.

Ladne som nasadla. „Uvidíš.“

Zavrel mi dvere, obišiel auto a nastúpil aj on. Naštartoval a ja som ho navigovala. Šli sme na kraj lesíka, cez ktorý tečie rieka. Je to miesto, kde ľudia veľmi nechodia. Nie žeby som sa hanbila alebo sa skrývala, ale ani sama som nevedela čo robím a čo chcem.

Vystúpili sme z auta a vykročili do lesa. Chvíľu sme šli vedľa seba potichu. Potom sme začali splietať dve na tri. Smiali sme sa. Rozprávali. O bežných veciach. Čo je zlé na mojom bratovi. Čo je zlé na tom, že mladý človek musí žiť s rodičmi. Neutrálne témy.

Keď sme prišli k rieke, pokračovali sme pozdĺž nej. O niekoľko krokov ma chytil za ruku a ja som spozornela. Srdce mi šlo vyskočiť z hrude.

Zastala som.

Zastal aj on.

„Deje sa niečo?“ chcel ma pustiť, ale stisla som mu ruku. Záporne som pokývala hlavou. „Tak čo je vo veci?“ Urobil krok vpred a postavil sa mi zoči voči.

Zdvihla som pohľad. V ušiach mi zurčala rieka a štebot vtákov. „Čo sa to medzi nami vlastne stalo?“

Podišiel o niečo bližšie ku mne, až bolo medzi nami len zopár centimetrov. Chytil mi aj druhú ruku. „Prepáč mi to všetko. Ja som nechcel....nevedel som....“

„Mala som ti to povedať. Vlastne som nemala ísť s tebou von....“

„Nie,“ prerušil ma, „to nehovor. Inak by som sa do teba nezaľúbil.“

V hlave mi zablikala červená kontrolka. Nohy som mala ako z rôsolu. Nezaľúbil? On to fakt povedal nahlas? Anabela, čo to robíš?! Len prednedávnom si prekonala rozchod a zrazu ti tu niekto iný vyznáva lásku? Cúvni! Cúvni!

„Čože?!“ neveriacky som sa opýtala.

„Asi som to zase prehnal, že?“ previnilo sa opýtal a nahodil psie oči. „Prepáč, ja sa asi neviem správať....“

„Ja ťa prevychovám,“ zažartovala som. V duchu som si však trieskala hlavu za túto neskutočne trápnu hlášku! Do čoho som sa zase zamotala? Do čoho?