LII.
LII.
„Čo malo znamenať to včerajšie rande?“ Touto otázkou začal môj výsluch. Sedela som v obývačke na gauči a vedľa mňa sedela moja mama. Nemohla som ujsť, nemohla som ju ignorovať.
„No, normálne rande,“ vypadlo zo mňa.
„Anabela,“ ozval sa starostlivý hlas mojej mami a ja som vedela, že nechcem počuť, čo mi povie. „Myslíš, že je už vhodný čas začať chodiť s niekým iným? Hlavne s niekým, koho tak dobre nepoznáš?“
Obzerala som sa po obývačke, aby som nemusela odpovedať. Mama ma však hypnotizovala, a tak som sa odpovedi nevyhla. „My spolu nechodíme, len sme mali rande. To je všetko.“ Nie je to všetko, ale nemohla som jej to povedať.
„Nechcem sa ti miešať do tvojich vecí, ale nechcem, aby si niečo podobné zažila dvakrát po sebe.“ Smutne sa na mňa pozrela.
Dokelu! „Neboj mami,“ chytila som ju za ruku ako v dákom filme, „bude to v poriadku. Mne je teraz fajn a to čo bude o niekoľko dní alebo mesiacov nevie zaručiť ani jedna z nás.“ Vau, niečo také zo mňa vypadlo?
„Nie som si tým taká istá,“ namietala moja mama, ale už ma nechala tak a odišla.
Okrem tohto nepríjemného rozhovoru som celý deň tŕpla, či sa mi neozve Zuza, lebo neviem, čo by som jej povedala. Že čo je medzi mnou a Radom? Veď to neviem ani ja.
Zapípal mi mobil. Ležala som vonku na lehátku a opekala sa na slnku. užívala som si možno posledné augustové slnečné lúče. Natiahla som sa po mobil položený podo mnou.
Ahoj. Zajtra. Ty a ja. Kino? Okolo piatej.
Bola od Rada. Zhlboka som sa nadýchla. Chcem ísť? Nechcem ísť?
Ano. Len nech to nie je nieco dobre. Neznasam braky. :P
O niekoľko sekúnd mi prišla odpoveď.
Ako inak :P stretneme sa v meste. Pockam ta na zastavke alebo pojdes vlakom?
Keď som si predstavila, že sa mám teperiť v autobuse, až mi vystúpili nové kvapky potu. Pôjdem vlakom a môžeme ísť rovno do auparku.
Vlak. Napisem ti kedy mi to doleti :P
Na to ma len pozvonil a ja som mobil položila na jeho predošlé miesto. O pár minút ku mne prikvitol môj brat. „Anabela, zajtra o štvrtej potrebuje mama odvoz.“
„Viktor,“ zastrela som si ruku, aby som na neho videla, „nejazdím už asi dva roky. Nemôžeš ju tam vziať ty?“
Záporne pokrútil hlavou. „Zajtra idem na futbal. S chalanmi som dohodnutý už dávno.“
„Super,“ poznamenala som, „ja som mala ísť do kina. To mám teraz kvôli tebe rušiť?“
„Kika si nájde inú náhradu.“
„Nemala som ísť s Kikou,“ podráždene som mu oznámila. „Mala som ísť s Radom.“
Zrazu sa Viktorov pohľad zmenil. „Aha,“ zahľadel sa na dom, ako keby tam bolo riešenie našej situácie, „tak to neruš. Na futbal budem chvíľku meškať. Prežijú to.“
Vyvalila som oči a skoro som spadla z lehátka. Čože to povedal?! Že to nemám rušiť? Môj brat sa asi zbláznil. Alebo na tom našom dome to riešenie naozaj bolo. Nabudúce to musím vyskúšať aj ja.