Návštevník
Postarší muž sa pohyboval malými neistými krokmi. Ocitol sa v menšej dedine, ktorá sa krčila v údolí. Minul prvé domy, z ktorých vykúkali zvedavé tváre detí. Šiel podľa šiesteho zmyslu a nie podľa rád potulných spevákov, ktorých stretol po ceste. Vedel, že o mužovi, ktorého hľadá, vedia ľudia len málo. Postupoval pomaly. Nechcel minúť miesto, kde by sa mohol schovávať jeho budúci záchranca.
„Tu by ste nemali byť,“ ozval sa mužský hlas za jeho chrbtom. Otočil sa. Za jedným z domov sa v tieni črtala postava. Muž bol opretý chrbtom o stenu pohrávajúc sa s guľatým predmetom, ktorý si vyhadzoval do vzduchu.
„Odišiel si bez slova,“ začal nevítaný návštevník.
„Preto ste teraz tu?“ Muž sa odrazil od steny a ukázal sa na svetlo. Odhryzol si z jablka a ukázal na cestu pred ním. „Tam je miesto, kam patríte. Tu by ste nemali byť.“ Otočil sa návštevníkovi chrbtom.
„Kráľovstvo vás potrebuje.“ Snažil sa ho zastaviť. „Taras, len vy nás môžete zachrániť.“
Taras sa otočil naspäť. Zahľadel sa na jablko a odhryzol si ešte jeden kus. Poriadneho poprežúval. „Myslel som, že už nie ste kráľ. Nevyzeráte na to.“
„Ani nie som,“ muž sklonil hlavu, „teraz som len obyčajný Adelfrid.“
Taras vypukol smiechom. Adelfrid zdvihol pohľad. „Zabehlo mi,“ zahovoril Taras. Predtým si predstavoval váženejšie meno pre takého kráľa akým bol on, Adelfrid. „Ale ak nie ste kráľ, čo robíte tu?“
„Povedal som, že kráľovstvo vás potrebuje.“
„Obzrite sa okolo,“ ukázal rukou okolo seba, „toto je tiež vaše kráľovstvo a všetci sú tu spokojní. Nevyzerá to, že by sa tu dialo niečo, čo by potrebovalo moju pomoc.“ Taras sa otočila tentokrát nepočkal na žiadne slová. Odkráčal smerom ku krčme. Nastal čas na jeden korbeľ dobrého studeného piva.
Taras vošiel do krčmy a hlavou naznačil krčmárovej žene, aby mu naliala pivo. Sadol si k stolu v kúte a počkal naň. Krčmárka mu priniesla pretekajúci pohár. Kývnutím poďakoval a do ruky jej vtisol peniaz na ďalšie tri rundy. Osamel a zhlboka sa napil piva.
„Objavili sa tam draci.“ Adelfrid si k nemu prisadol. „Jediný, kto sa s nimi vie rozprávať, ste vy.“
„Vadia vám?“ Bez záujmu sa Taras ďalej bavil s pivovou čiapočkou.
„Usadili sa za mestom. Tam, kde ste ich pochovali. Smútia tam.“
Taras sa zamyslel. Draci smútia dlho a zvláštnym spôsobom. Chrlia ohne, vznášajú sa nad miestom hrobky, dokážu celé mesiace nejesť. „A čo váš nový kráľ?“
Adelfrid sa napil. Preglgol a pokojne vysvetľoval ďalej. „Neviem, či viete, kto ním je. Ale asi áno. Keď ste sa dozvedeli o tom, že ja ním už nie som. Váš obľúbený dôstojník...“
„Mali by ste to nechať na ňom. Pamätám si jeho slová o tom, že to zvládne sám...“
Adelfrid ho prerušil. „Je dobrý chlap. Kráľ takisto. Vo svete sa stáva, že králi sa zvrhnú a niekto iný ich nahradí. O kráľovstvo sa stará dobre. Ale má svoju hlavu. O tom, že by vyšiel s drakmi po dobrom, nechce ani počuť.“
Taras dopil. „A čo mám urobiť ja?“
„Porozprávať sa s nimi. Niekto im musí vysvetliť, čo sa stalo. Myslia si, že sme ich zabili my. Ľudských obetí pribúda.“
„To ste nespomenuli,“ Taras si opäť sadol. „Prečo?“
„Nechcem vás nalákať na súcit. Zabili vám drakov. Vaša pomsta by bola pochopiteľná.“
„Nad tým som nerozmýšľal.“
Adelfrid dopil pivo na jeden dúšok. „Pretože ste správny muž, ktorý si nezaslúži, aby žil takto. Skrytý na konci sveta a bez tvorov, ktorým rozumie. Máte lepšie srdce, než si myslíte. Odchádzam pred západom slnka. Ak som vás presvedčil, rád prijmem spoločnosť na cestu.“ S týmito slovami kývol na pozdrav a nechal Tarasa samého.