Obed v parku
Noviny položené na okraji fontány sa koketne pohybovali v jemnom vánku. Občas na nich padla jemná kvapôčka zo špliechajúcej vody. Po každej kvapke boli zdvihnuté a povytriasané. Bol to výtlačok dnešných obchodných novín.
Tibor sedel na lavičke a snažil sa čítať noviny. Prekážala mu v tom tá otravná voda a takisto aj ten neposlušný vietor, ktorý mu stále otáčal stránky. Dnes nemal chuť presedieť celý obed za zasklenými stenami v práci. Skočil do blízkeho parku, ktorý plynulo prechádzal do menšieho lesa. Keď sem prichádzal videl mamičky s deťmi a takisto aj zaľúbené páry. Po polhodine ostal sám. Všetci sa dáko rozutekali.
Mal čas. Nikam sa neponáhľal. Svoj obed si vytiahol z kufríka. Vychutnával si každé sústo. Dnes ráno mal po dlhšej dobe, čas pripraviť si jeho obľúbenú bagetu. Mal v nej štipľavý salám, údený syr, paradajky, uhorky a šalát. Ako podklad si dal len olivový olej. Najprv si bagetu odbalil a celú poprezeral. Kochal sa každým pohľadom. Potom sa schuti zahryzol. Hm. Lahôdka.
Na pitie si zobral čistú vodu. Musel si dať pauzu so sladkými nápojmi, pretože z toľkého cukru bol hyperaktívny. V práci to vyzeralo zvláštne. Pri uzavieraní dôležitých zmlúv šiel vyskočiť z kože. ]Tibor[
Bol rád, že ho neprešiel to hlúpe veľké auto. Bolo mu jedno, že má štyri krát štyri. Chcel si vydýchnuť, ale najprv musel elegantne pretiahnuť celý svoj zadok úzkou štrbinou v plote. Všimol si tú žltú farbu a skoro sa z toho povracal. Kto zvolil tú farbu?
Po znechutení sa sústredil na nízku trávu, ktorá bola zjavne pokosená pred pár dňami. Ruch z ulice i z parku vypršal. Videl zopár párov nôh, ako odchádzajú. Ladne sa vyhol kvetine a spred ďalšej vykľučkoval. Pred ním sa črtala biela stena. Rozmýšľal, ako ďalej. Vydá sa do lesa, či pôjde skúsiť šťastie k lavičkám? ]had[
Tibor dojedol posledný kus bagety, poriadne si ho vychutnával. Prežúval každý centimeter. Keď už nebolo inej cesty, posunul hlt ďalej a prehltol. Mňam. Postavil sa, aby zo seba vytriasol omrvinky, ktoré sa mu nadrobili v lone. Natiahol sa za fľašou a uhasil smäd. Kvapka vody mu ostala na hrudi. Chrbtom voľnej ruky ju votrel do saka.
Otvoril kufrík, do ktorého vložil zvyšok papierového obalu z bagety, keďže nikde okolo seba nevidel kôš, a takisto aj fľašu. Predtým si ešte doprial jeden výdatný dúšok. Zavrel kufrík a posadil ho na lavičku. Zobral si noviny, ktoré boli už mierne vlhké, ale našťastie slnko pieklo a písmená udržovali slnečné lúče v čitateľnej podobe. Sadol si a pohodlne sa oprel.
Dnes ho zaujímala burza. Pred týždňom sa dal na kupovanie a predávanie akcií. Vždy po práci sa zastavil v jednom klub, kde sa stretával tento typ ľudí. Makléri. Preto vždy na obed sledoval obchodné noviny, aby bol neskôr, v ten istý deň, v obraze. ]Tibor[
Sekeru držal pevne v pravej ruke. Ľavou rukou sa pridŕžal kmeňa stromu. Telom sa oprel o strom a načúval. Počul iba jemné šuchotanie novinových strán, šuchot trávy a jemné špľachotanie vody. Pozeral na chlapíka v klobúku ako sedí na lavičke. Najprv sa najedol a teraz sedí a číta noviny. Matej sa pomalými nečujnými pohybmi posúval dopredu. Krok za krokom sa posúval dopredu.
Prudko zastal. Skoro zakopol o trs kvetín. Nadvihol pravú nohu a prekročil ich. Bol už tesne za lavičkami. Chlapík v klobúku sa pomrvil. Matej sa prikrčil a pomaly vydychoval vzduch. Začul šuchot. Nadýchol sa, postavil sa na nohy, ľavou rukou chytil okraj lavičky a poriadne sa jej pridržal. Pravou nohou vyskočil a elegantne preskočil lavičku. ]Matej[
Pri uchu mu zabzučala akási mucha. Zahniezdil sa, aby ju odstrašil. Snažil sa odohnať, ju ale bezvýsledne. Vzdal to. Práve ho zaujala ponuka jednej firmy, ktorá rozpredávala svoje akcie.
V jednom krátkom okamihu zacítil pohyb. Otočil hlavu doľava a zbadal akéhosi chlapíka so sekerou v ruke, ako preskakuje lavičku. „Dokelu!“ stihol povedať. Noviny mu vyleteli z ruky. Chcel sa postaviť, ale šmykol sa a dopadol na zadok na trávu. Chlapík sa napriahol. Sekera sa zdvihla do vzduchu. Jediné čo urobil a načo sa zmohol, bolo zatvoriť oči. ]Tibor[
Rozhodol sa vydať smerom k lesu. Priplazil sa najprv k fontáne, kde sa ochladil obtieraním o biele steny. Občas zo seba vydal sykotavý zvuk. Cítil míňajúcu sa trávu pod jeho telom a občasné zašuchotanie vyššej trávy, ktorá sa nechcel podvoliť.
Keď bol pred lavičkou, opäť prišlo rozhodovanie. Zastal a rozmýšľal. Kratšia cesta bude po pravej strane. Aspoň sa vyhne chlapíkovi, ktorý má zastrčený nos v novinách. Zasyčal a pohol sa vpred.
Spoza lavičky vyskočil drevorubač aj so zbraňou. Nato, že mal taký vek, sa pohyboval celkom rýchlo. Dopadol nohami tesne pred jeho hlavu. Stiahol sa späť. Pozrel sa hore. Drevorubač zdvihol ozborjenú ruku. Nepotreboval na nič čakať. Rýchlymi pohybmi vykľučkoval z tejto situácie. Obišiel drevorubačove nohy, lavičku, trs kvetín a mieril priamo za strom. ]had[
Sekera dopadla na zem. Hlboká ryha v zemi sa objavila potom, ako ostrie sekery opäť zdvihlo do vzduchu. „Ušiel mi,“ zamrmlal si Matej. „Čo tak pozeráte?!“ otočil sa na chlapíka v klobúku, ktorý zmenil polohu. Teraz sedel na zemi a vystrašene sa na neho pozeral. „Toho hada už sledujem dlho. Vždy mi ujde. Niekedy mám pocit, že vie rozmýšľať.“ Tieto slová s skôr povedal pre seba ako pre dotyčného. Poobzeral sa o zemi, ale nikde ho nevidel. Otočil sa smerom k lesu. Vedel, že je niekde tam.
Tušil, že opäť premrhal príležitosť. V lese ho nenájde. Musí si počkať na vhodnú chvíľu. So sklonenou hlavou sa a zvesenými plecami, sa vybral späť do lesa. ]Matej[
Oči nenechal dlho zavreté. Zvedavosť bola silnejšia. Chlapík na neho niečo aj hovoril, ale Tibor mal v hlave pusto a nepočúval. Iba videl ako odchádza. Vyzeral skormútený. Tibor sa pozviechal zo zeme. Napravil si klobúk, ktorý mu skoro spadol z hlavy. Oprášil sa, zobral kufrík, schmatol pokrčené noviny a bez obzerania sa späť doslova ušiel z parku. Tak skoro sa sem nevráti. ]Tibor[