Po boji

Bolo po bitke. Taras kľačal na kolenách. Z očí mu tiekli slzy. Ústa sa mu otvárali a zatvárali, ale nevydal ani hláska. Cítil bolesť. Veľkú bolesť. Na bývalom bojisku ležali mohutné telá drakov, na ktorých sa pásli modré chrobáky. Taras kľačal pri Fialke. Predtým sa snažil odohnať chrobáky z jej tela, ale po niekoľkých neúspešných pokusoch, to vzdal. Nemal síl.

Nepriatelia sa vrátili do svojho tábora. Kráľovi vojaci takisto. Draci padli pod náporom chrobákov, ktorí z nich vysali život. Každý vojak pochopil, kto túto bitku vyhral. Pochopili, kedy sa skončila. Dračia telá spolu s Tarasom osameli.

Taras započul ťažké kroky muža v zbroji. „Hovoril som, že...“ začal rozprávať kráľov dôstojník, „nemali ste tu zostávať. Vy a vaši draci.“ Odpľul si na zem.

„Daj-te mi...“ Taras sa snažil, aby mu v hlase nebolo počuť slzy, „pokoj.“

„Ale nebojte sa,“ dôstojník zapichol meč do zeme, vedľa Fialkinho tela, „túto bitku sme prehrali, ale vojnu nie.“ Vstal a nechal Tarasa opäť samého.

Taras sa prišiel do mesta najať zopár mužov, na vykopanie veľkých jám, do ktorých vloží telá drakov. Chrobáky nikdy nezožrali draka celého. Iba ohlodali povrchové mäso a ostatné nechali tak. V meste sa po ňom obzerali. Ženy  sa zhlukovali a šepkali si medzi sebou. Keď sa obzrel ich smerom stíchli ako keby ich niekto začaroval. Muži sa mu vyhýbali. Mohol tušiť, že v tomto meste a medzi týmito ľuďmi už nenájde oporu. Zamieril na trh, kde si kúpil pár potrebných vecí. Obchodník sa s ním nerozprával a ani sa ho nedotkol. Taras mu nechal odmenu na stole a odišiel do tábora. V tábore sa vyplakal. Svoj prístrešok dával dole pomaly. Predtým mu s vecami pomáhali draci. Na ceste preč by ich neuniesol a tak sa rozhodol, že ich vloží k Fialke. Už sa stmievalo, ale nemal potrebu spať.

Vrátil sa späť na bojisko. Rozložil si plachtu z prístrešku, na ktorú si položil zvyšné veci.  Zobral krompáč a lopatu a vydal sa k Zelenáčovi.  Vymeral si dĺžku i šírku a zaryl krompáč do zeme. Pravidelnými švihmi sa z malej jamôčky stávala jama, ktorá bola taká veľká, že by sa do nej zmestil dospelý muž. Vlhkú zem kropili kvapky potu ale aj slzy.

Ľudia z mesta sledovali Tarasa pri práci. Nemali odvahu prísť mu na pomoc. Zlyhaním drakov sa zrútila ich predstava o ich sile. Od bitky prešiel týždeň a on stále vykopával jamy pre každého draka. Vykopával tretiu jamu. Pred sebou mal štyri. Nikam sa neponáhľal. Telá drakov začali zapáchať a lákali zver z okolia. Taras založil vatry, aby sa nepribližovali. Po týždni prišlo malé dievčatko a za ruku ťahalo mládenca, ktorý mohol byť o niečo mladší ako Taras. Ignoroval ich, ale dievčatko tam stálo a pozeralo na neho. Keď sa na neho pozrel, spoznal ju. Bolo to dievča, ktoré bolo v tábore a ktoré nachytal pri tom, ako pozoruje drakov.

„Čo tu robíš?“ Taras zavrčal a stále pokračoval v práci. Práve začínal štvrtú jamu.

„Priviedla som vám pomoc,“ postrčilo mládenca dopredu, „keď som sa na nich bola pozrieť, páčili sa mi. Chcela by som im pomôcť. Toto je môj brat, pomôže vám.“ Mládenec mal vystrašený pohľad. Nevyzeral, že prišiel dobrovoľne.

 Taras prestal kopať. „To je od teba milé, ale ja to zvládnem sám,“ otočil sa, aby na oboch videl.

Mládenec sa otočil smerom k mestu a vykročil. Dievča ostalo stáť na mieste. „Celé mesto vás sleduje. Nikoho k sebe nepustíte. Ani kráľa. Trápi ho, čo sa vám stalo. Čo sa stalo im,“ bradou ukázala na najbližšie telo draka, na Fialku. „Už v sebe nemáte tú tvrdosť, ktorú ste tam mali.“

Taras pokračoval v práci. Snažil sa pokračovať, ale už nevládal. „Podaj bratovi lopatu,“ povedal tak potichu, že by to počuli len draci.