Potrebujem ťa

Vel sa pousmial a nechal ich samých v miestnosti.

„A teraz?“ opýtal sa Taras.

„Povedzte ako sa rozprávať s drakmi, spomienky na nich. Potrebujem vedieť, čo ma čaká.“

Tak sa Taras dal do rozprávania. Rozprával a rozprával. Spomínal si na všetko, čo s drakmi zažil. Na to, ako mu zachránili život, ako ho zachránil on im. O komunikácii s nimi. O tom, ako si myslel, že nie sú takí citliví a ako zistil, že sa veľmi mýlil.

Deň sa pomaly prehupol do večera. „To je asi všetko, čo mám tu,“ ukázal Taras prstom na svoju hlavu.

„Je to aj to, čo je tu?“ Roan sa zdvihla a podišla k Tarasovi. Ruku mi priložila na hruď.

Prikývol. „Nepomôžeš mi ujsť, že?“ Chytil jej ruku. Nie násilne, ale dosť pevne. Ostala však stáť. Ani sa nepohla.

„Nie,“ prehovorila napokon Roan. „Potrebujem ťa.“

Taras ju pustil a odstúpil od nej. O niekoľko sekúnd vošiel do chatrče Vel aj s Adelfridom. Roan sa stiahla a opäť si sadla na stoličku.

„Dúfam, že ste hladní,“ veselo zanôtil Adelfrid. „Mám to z hostinca. Roan tam neprišla, tak som si myslel...“ Položil na stôl tašku, z ktorej vyberal jedlo.

Roan sa usmiala. „Ďakujeme. Už mi škvŕka v bruchu.“ Zobrala si zo stredu stola a bez čakania začala večerať. „My sme už skončili. Idem sa prejsť. Potrebujem čerstvý vzduch.“ S plnými ústami kývla hlavou a opustila mužské osadenstvo v miestnosti.

„Taras?“ Adelfrid kývol hlavou na Tarasa, ktorý sa utiahol k oknu, odkiaľ pozoroval okolie.

„Zoberiem si to hore do izby. Potrebujem si pospať,“ znela odpoveď.

Vel sa chcel niečo opýtať, ale Adelfrid ho umlčal náznakom ruky. Vedel, že hovoriť o drakoch, muselo byť pre neho ťažké. Bolo pochopiteľné, že potrebuje oddych.

Taras si sadol do postele a oprel sa o stenu. Rozbalil si chlieb so slaninou a s chuťou sa do neho pustil. Pri prežúvaní rozmýšľal, čo sa to stalo. Potrebujem ťa. Čo tým myslela?

Ženám nikdy veľmi nerozumel. A teraz mal pred sebou ju. Nádhernú, múdru, chytrú, bojovnú. Jeho myšlienky prerušilo klopanie na dvere.

„Ďalej!“