Prebúdzanie
V cele som strávil dva dni. Nikoho z nás nezobrali preč. Od mojich spoluväzňov som zistil veľa užitočných informácií.
V prvom rade berú nových ľudí raz do týždňa. Lovia ich. Toho som sa zúčastnil osobne a vyviazol som zo zdravou kožou. Mnohí nemali také šťastie. Ja som bol len ako tretie oko, ale nechal som sa chytiť. Čím ďalej, tým viac som si uvedomoval, že to nebol až taký zlý krok.
Ľudí chytali a dávali ich do ciel. Tých, ktorých našli mŕtvych alebo ich omylom zabili, dávali do tých ciel, v ktorej som sa najskôr prebudil. Všetkých ich šupnú do ich super stroja, ktorý rozloží telá na jemné čiastočky. Robia z ľudí hnojivo. Mladé dievča však tvrdilo, že to robia aj zo zvierat a len spotrebúvajú masu, ktorá by len zavadzala. V konečnom dôsledku sme predsa len zhluk prvkov.
Iná závažná vec, ktorá nie je overená, je tvrdenie, že si robia z ľudí domácich miláčikov. Ako keby si nás domestikovali. Aj by to dávalo zmysel. Ten človek, ktorý mi vtedy priniesol jedlo, mohol byť ich domestikovaným zvieratkom. Neviem, čo by som si vybral ja. Smrť alebo domáci miláčik.
Spoluväzni boli celkom milí. Každý si väčšinou mrmlal niečo pre seba. Emzáci nám pravidelne nosili jedlo, ktoré bolo chutnejšie, ako by som čakal. Dúfal som, že niekde tu, by sa mohli nachádzať moji bývalí známi. Dlhoval som im to. Musel som ich nájsť.
Snažil som sa, ako som mohol. Nikto z prítomných mi nevedel povedať, kde by mohli byť. Snažil som sa komunikovať s vedľajšími celami. Po dlhom presviedčaní som presvedčil mladého chalana, aby sa popýtal v druhej cele a tak ďalej. Dnes ubehlo pol dňa od mojej úspešnej presviedčacej metódy.
„A prečo ťa chytili?“ spýtal sa ma jeden postarší muž z vedľajšej cely.
Otočil som sa k nemu a podišiel bližšie k mrežiam. „Vlastne som sa im ponúkol sám.“
„Ako to myslíš?“ so smiechom sa oprel pravou rukou o mreže.
„Sledoval som ich lov a potom som sa vydal za nimi. Asi som mal tomu červenému rehotajúcemu sa stvoreniu odstreliť hlavu.“
Muž spozornel. „Ty si videl tých červených? A nezabili ťa?“ Mykol som plecami. „Tí červení sú najvyššia kasta. Ovládajú to tu. Bol tam len jeden?“
Pokrútil som záporne hlavou. „Boli piati.“
„Fíha, človeče!“ skríkol. „Ty si videl pokope všetkých šéfov a nechali ťa tak. Si zázračné dieťa.“
„Ani by som nepovedal,“ zamrmlal som. „Ale ako to môžeš vedieť?“
Neodpovedal mi. Prišli emzáci a priniesli nám jedlo. Bol čas večere. Po jedle som chcel pokračovať v rozhovore, ale bol som unavený. Ani som sa nestihol uložiť. Klesol som na zem.
Prestávalo ma baviť to zaspávanie a zobúdzanie. Tentokrát som sedel na stoličke a ruky som mal zviazané za chrbtom. Predo mnou bol dlhý akoby-stôl, za ktorým sedeli emzáci všetkých farieb. Asi som bol na súde. Čakal som, kto sa ozve ako prvý. A bol som zvedavý, či im budem rozumieť.