Voľný deň pri jazere Rin
Dnes bolo pracovné voľno. Aspoň pre väčšinu obyvateľov mesta Senar to znamenalo, že môžu stráviť pekný deň v prírode alebo zalezení v posteli pred telkou.
Viečka mu ospalo klesali a stúpali. Z prstov sa mu pomaly uvoľňovala udica, ktorá bola zakončená malým červíkom. Hladina jazera bola pokojná a polopriehľadná. Na dne sa črtali ploché listy neznámej rastliny, ktorá sa sem dostala s rybami, ktoré sem nasadili. Vrcholky vodných trsov tráv sa črtali tesne nad hladinu a koketne vykúkali na prilietajúci hmyz.
Pravou rukou si pridržal udicu a ľavou si zahrabol do brady, aby si poškrabal kožu pod ňou. Zhlboka vydýchol a unavene zatvoril oči. ]rybár[
Prešlo zopár dní, kým sa dostal na druhú stranu mesta bez toho, aby ho nezačal naháňať ten blázon so sekerou. Jazero je na druhej strane mesta ako les. Zopárkrát si musel svoju cestu nadbehnúť, ale vedel, že v tejto časti sa drevorubač nevyskytne. Mal už plné zuby toho jeho sledovania. Hra na mačku a myš ani jednému z nich nesvedčala.
Pamätal si príjemnú dutinku pod nadchodom pri brehu rieky. Miesto si tam občas našlo aj zopár jeho súrodencov, ale dúfal, že v túto hodinu tam nikto nebude. ]had[
„Prečo sa ja musím trepať s tým príručným hasiacim prístrojom?“ Noro zaškrípal zubami a v plnej výzbroji sa brodil nízkou trávou, zatiaľ čo Lívia stála na schodoch na móle držiac v ruke príjemný chladený nápoj. „Takto som si voľno nepredstavoval.“ Lívia ho buď nepočula, alebo ho odignorovala. Pri jazere Rin nebolo ani nohy. Aspoň si to myslel. Čím bol bližšie, tým mal väčší výhľad na celé mólo. Úplne vzadu kyvkala hlava rybárovi. Utrel si z čela pot a pridal do kroku. Lívia sa zatiaľ koketne opierala o zábradlie a s úsmevom na perách ho čakala. ]Noro[
Práve dostala svoje dni a tak bola nútená byť opretá. Kríže ju neskutočne boleli a chladený nápoj znižoval jej teplotu tela, ktorá sa rapídnou rýchlosťou vyšplhala do nebies. Kombinácia jej dní a horúčavy spolu s výstrojom, hovoria samé za seba. A ešte sa musí otravovať aj s Norom. Aspoňže sa zbavila toho príručného hasiaceho prístroja. Na neho by dnes v žiadnom prípade nemala nervy.
Ani poriadne nevedela, prečo sú tú. Jazero Rin bolo jedno z miest, kam chodia slušní obyvatelia Senaru, čo znamená žiadne nehody a problémy. Mala dnes mať voľno, ale dispečerka ju zavolala a vytrhla ju tým z krásneho rána, ktoré chcela stráviť s kávou a šiškami. Chtiac-nechtiac zdvihla mobil, ale už vtedy vedela, že jej voľný deň je dávno za horami za dolami. Pravidelná obhliadka niektorých miest v Senare, jej osobne, prišla zbytočná. Oveľa radšej by pololežala v kancelárii, kde by sa rozprávala s telefónom v ruke a čakala by, kedy zazvoní poplach na akciu. ]Lívia[
Jazykom ochutnával vzduch a pomalým plazením sa presúval k svojmu útočisku. Keď bol tesne pri ňom, všimol si rybára, ktorý sem pravidelne chodieva, a pravidelne tu zaspí. Pamätal si jednu situáciu, kedy zaspal tak, že spadol do jazera. Rýchlo sa prebudil, rozhadzoval rukami a lapal po vzduchu. Jazero má veľkú hĺbku na to, že nie je až také rozľahlé. Práve tu boli aj jeho súrodenci a spoločne si zasyčali a spali ďalej.
Nakukol za roh a zistil, že je tu sám. Pomyslene si vzdychol. Vplazil sa dnu, našiel si svoj obľúbený kameň susediaci s vytŕčajúcim koreňom zo zeme a zaspal. Bol unavený. Najbližšie dni bude oddychovať. ]had[
Ťažkými krokmi sa dostal ku schodom a s hlbokými výdychmi po nich vystúpil. Lívia sa na neho zasnene pozerala. Flirtovala s ním? Zdalo sa jej, že je to sexi? Nenápadne si utrel z čela pot a vypol hruď. Zaťal zuby a tváril sa, že je to malina. Odkedy sa oprela o to zábradlie stále na neho koketne pozerala. Najprv si myslel, že len čaká kedy ju dobehne, ale na tvári je pohrával šibalský úsmev.
Vždy si myslel, že Lívia ma pre neho slabosť. Možno jej konečne docvaklo, že nie je na zahodenie. ]Noro[
Strhol sa na potiahnutie udice. Nohami sa zaprel do móla, chrbát zaklonil k operadlu lavičky a oboma rukami uchopil udicu. Striedavo poťahoval a navíjal. Chytená ryba mala dosť veľkú silu. Musel sa postaviť, aby ju udržal. Po niekoľkých minútach zápasu, vyhral. S úsmevom na perách si pozeral rybu, ktorá sa už kolísala nad hladinou. Rýchlo si ju k sebe pritiahol. Krásny úlovok. ]rybár [
Spomenula si na svoje posledné rande. Bola to úplná katastrofa. Teda z jej strany nie. Skôr zo strany chlapíka. Ale ona sa smiala počas celého nasledujúceho dňa a vždy vtedy, keď tento zážitok opisovala ostatným. A aj vtedy, keď si na neho spomenula. Ako práve teraz. Na perách sa jej rozhostil úsmev. Skúsila ho trochu zmierniť, aby si Noro nemyslel, že sa smeje na ňom. Hoci ju začínalo bolieť všetko, aspoň si spríjemnila chvíle touto spomienkou.
Noro bol už pri schodoch. Všimla si, že sa na ňu pozerá. Má niečo s vlasmi? Nie. Tak potom? Vyšiel až k nej a nebezpečne sa k nej naklonil. Čo mu je? na jeho tvári sa rozhostil úsmev. Alebo také niečo. Chcel niečo povedať, ale obidvaja otočili hlavu smerom k jazeru, kde so špľachotom niečo dopadlo na hladinu.
Na móle na nich kýval rybár so slovami, že iba hodil rybu naspäť do vody. Iba sa zasmiala a otočila sa smerom k Norovi. Ten zaujal postoj, kde jednou rukou držal hasiaci prístroj a druhou si naprával helmu. „Nejdeš dnes so mnou na večeru?“ vypadlo z neho. ]Lívia[
Ako sa jej to mohol spýtať? Ale si to bola lepšia voľba ako tá, kedy ju chcel pobozkať na móle, kde chodia zamilované páriky. Boli tu pracovne. Lívia mala otvorené ústa a nič z nej nevyšlo. Žeby si tie pohľady vyložil zle? To by bol trapas. Našťastie ho z myšlienok vytrhlo pípanie ich auta, ktoré oznamovalo, že treba niekde zasiahnuť. Ani nečakal, ako Lívia zareaguje, rozbehol sa k autu, aby mohol naštartovať a nemuseli sa zdržovať predošlou očividne trápnou situáciou. ]Noro[