XIV.
XIV.
S babami som vybehla von. Bolo fajn. Keď som im to povedala, tak boli dosť zaskočené, ale nebrali to ako veľkú katastrofu. Dali sme hlavy dokopy a rozmýšľali nad tým, či mám chcieť vedieť, čo sa stalo. A ani po dvoch hodinách sme neprišli na to, čo by bolo najlepšie. Uvidím, ako sa vyvinie situácia.
Dnes ráno som vstala dosť neskoro. Bolo desať hodín a vonku už bolo príjemne teplo. Omyl. Vyšla som von a zistila, že je nehorázne teplo. Je čas, ísť sa kúpať na kúpalisko. Volala som Kike, ale tá ešte nevie, či má čas. Mali jej volať za fotografovanie, ale zatiaľ sa jej nik neozýva. Dominik je v robote a skôr ako o siedmej, sa z nej ani nedostane. Maťka šla niečo vybavovať a Viktor ťažko pracuje. Niky ma povinné návštevy zo strany svojho manžela a Zuza sa ide poobede potiť na hrad, kam ide s rodičmi na rodinný výlet, ktorý každoročne absolvujú.
Ostala som sama. Ako prst. Nikto na mňa nemá čas. Alebo....všetci majú toľko roboty a preto nemajú čas. Iba JA si sedím doma a NIČ nerobím.
Idem si niečo pozrieť.
Tak, keď si už konečne zapnem televízor a začnú mi úvodné titulky, zavolá mi Kika, že či s ňou nejdem na fotenie.
Sme na Starom moste a Kika má na sebe veľmi zvláštne oblečenie. Nehovorím, že je to škaredé, ale žeby som také niečo nosila normálne?! Asi nie. Top má rôzne pastelové farby a bez rukávov, ale s ramienkom okolo krku. Pod prsiami je jemná krajka a pod ňou pokračuje voľne až po bedrá. Nohavice sa podobajú na legíny. Tmavohnedá farba. Na ľavej nohe sú kratšie ako na pravej. Pravá siaha až pod koleno, zatiaľ čo ľavá je do polovice stehna. Na nohách ma obuté sandále, ktoré majú pás na päte a veľa remienkov na chodidle.
„Ahoj,“ vyrušil ma z môjho hodnotenia akýsi hlas, „ty si modelka?“
Začala som sa smiať a otočila som sa. No tam stál....waw....fešáčisko!!!!! Ja viem, mám Dominika, ale tento kúsok....uuuu....dobrý genetický matroš. „Nie, som len ako morálna opora kamarátke.“
„Aha,“ kývol hlavou. Bolo na ňom vidieť, že je v rozpakoch.
„A ty? Si model?“ spýtala som sa.
„Nie,“ teraz sa začal smiať on.
„Morálna opora?“ vyzvedala som.
„Nie,“ zdvihol ruku a ukázal na druhý koniec mosta, „robím šoféra limuzíny.“
Postavila som sa na špičky, aby som lepšie videla. Kto normálny, sa vozí limuzínou?! Určite si zo mňa robí srandu, pomyslela som si v tej chvíli.
„Fotograf si ju požičal na fotenie,“ osvetlil mi to.
„Ale veď sem autá nesmú,“ namietla som.
„Preto stojím na druhej strane,“ usmial sa. Bol na zožratie. Vrav.
„Anabela!“ započula som moje meno. Bola to Kika. Dobehla za mnou. „Nad čím zase rozmýšľaš?“ premerala si môjho nového kamaráta. „Volám na teba už celú večnosť.“
„Prepáč,“ začala som, ale nedopovedala.
„Zabavil som ju, prepáč,“ povedal. „Už musím ísť. Tak zatiaľ baby.“ A odišiel.
„To bol kto?“ vyzvedala Kika.
„Neviem, ale ten jeho zadok,“ skonštatovala som.
„Anabela, pokiaľ viem, si zadaná.“
„Hej, som.“
„Nikdy si nebola ten typ, že necháš jedného pre druhého.“
„Hej,“ prikývla som duchom neprítomná.
„Ty si z neho mimo!“ zakričala.
„Nekrič tak!“ napomenula som ju. „Nemusí to počuť.“
„Tak nemusí to počuť?! Čo je s tebou dievča!“
„A ty si odkedy taká morálna?“ otočila som to proti nej. Teda, aspoň som sa snažila.
„Odkedy si TY mimo z niekoho, s kým si sa rozprávala dve minúty.“
„Kika! Ideme!“ zakričal niekto zo štábu a mňa vyslobodil z rozhovoru.
Ten deň, nebol až taký zlý.
Anabela! Čo to robíš?! Veď si zadaná! Ach, asi mnou zmietajú hormóny. Mám dostať menzes a moje pudy hovoria samé za seba. Inštinktívne hľadám samčeka. Ach, teraz by som mala byť zavretá doma. Ovulácia je krásna, len keby mi tak, práve vtedy, nešibalo.