XLIII.

XLIII.

Ráno mi volal Dominik a dohodli sme sa na večer. Viktor mi našťastie oznámil, že prespí u Mati a na druhý deň pôjde vyzdvihnúť našich. Keď mi to povedal, tvárila som sa, že nič, ale v duchu som skákala dva metre.

Cez deň som stihla upratať a dokonca som si spravila poriadok aj v skrini, na posteli, aj na stolíku. Ani by som nepovedala, že som bola na dovolenke. Asi mi tu nejaký škriatok rozhádzal veci.

O piatej sa Viktor ohlásil, že odchádza preč a nech nevyvádzam. Ale čoby?! Kde na také veci chodí! Začala som vyberať program v telke, ale zistila som, že nič poriadne nejde a tak som sa vrhla na našu zbierku DVD. Našla som hneď niekoľko potencionálnych kandidátov. Nachystala som vhodné podmienky na túlenie sa pri filme, poháre v kuchyni a takisto som vytiahla nejaké víno, ktoré mal otec zašité v špajzi. Ako keby som ho nevedela nájsť len preto, že ho dá na koniec miestnosti za hŕbu iných fliaš. Mňa len tak ľahko neprekabáti.

Večeru som nevarila. Rozhodla som sa pre možnosť pizze a donášky do domu. Aj tak som bola dosť vyčerpaná z upratovania a na varenie mi už nezostala energia ani chuť.

O pol siedmej zazvonil zvonček. Začudovane som podišla k dverám, pretože sme sa s Dominikom dohodli až na siedmu alebo neskôr. Otvorila som dvere s úsmevom. Na sebe som mala tepláky a obyčajné tričko, ktoré mi pri vhodnej polohe jemne odhaľovalo plece. Úsmev mi však zamrzol. Pred dverami nestál Dominik.

„Čo chceš?“ zarazene som sa spýtala dotyčného.

„Chcel som ťa vidieť. Viem, že už si doma z dovolenky. Môžem ďalej?“ opýtal sa Rado.

„Ani nie,“ odpovedala som a ani som sa nepohla.

Ona sa však pohol. Smerom ku mne a jeho ruky mierili na môj pás. Posunula som sa kúsok nabok, ale stále nemohol vojsť dnu.

„Nechcem sa s tebou rozprávať na ulici.“

Stále som neustúpila. „Nemáme sa o čom rozprávať. Pokiaľ viem.“

„Anabela,“ vzdychol si, „ja som ti povedal, že na teba počkám.“

„Pamätám si to, ale...“ nenechal ma dokončiť. Podišiel ku mne a jednou rukou mi chytil pás a druhou mi stiahol ruku, ktorou som držala dvere. Asi si myslel, že keď som nezabudla, znamená to niečo, čo som ja určite nemala na mysli. „Rado, ty si ma nepochopil,“ snažila som sa vyviaznuť z tejto situácie bez ujmy a včas.

„Chýbala si mi. Mohol som zošalieť. Keď som si predstavil, že si s ním,“ šepkal mi do ucha.

Stále ma držal za pás a jemne ma potisol dnu, do domu. Voľnou rukou mi našiel dlaň a naše prsty sa preplietli. V tej chvíli mnou prebehol elektrický náboj a spomenula som si, prečo som s ním šla von, prečo som ho pobozkala, prečo sa mi tak páčil. Vedela som aj to, že to neskončí dobre.

Z úst sa mi vydral povzdych. „Nemal by si tu byť. Nič sa nezmenilo,“ povedala som, ale v tej chvíli mi myseľ začal zaplavovať andrenalín.

Pobozkal ma na líce. Ruka na páse ma stisla silnejšie. Jeho pery našli moje. Stáli sme kúsok za dverami, ale pomalými krokmi ma nútil ísť hlbšie do domu. Pred obývačkou ma pritisol k stene. Jednou rukou som mu držala hlavu, druhou sa opierala o jeho hruď. Jeho druhá ruka sa opierala o stenu. Bozky boli také intenzívne, že som zabudla na všetko okolo.

Odtiahol sa od mojich úst a zapozeral sa mi do očí. „O tomto snívam už tak dlho.“ Pobozkal ma na krk. Rukou, ktorou sa opieral o stenu, nahmatal moju nohu. Opäť sme sa začali bláznivo bozkávať a moje noha pod jeho prstami pomaly stúpala hore. Celú ma oprel o stenu a pritisol sa ku mne bližšie.

Zrazu sa všetko zmenilo v krátkom okamihu.

Z jednej strany bolo počuť hlasné odkašľanie. Okamžite som otvorila oči a pozrela sa tým smerom. Stál tam Dominik. Rado ma pustil a ja som ho rýchlo odstrčila.

„Nevyrušujem náhodou?“ opýtal sa Dominik. Z jeho hlasu sa dal vycítiť hnev.

„Dominik, ja...“ habkala som.

„Trochu aj áno,“ odpovedal mu medzitým Rado, na ktorého som s hrôzou pozrela.

„Myslím, že som tu navyše.“ Dominik sa otočil a vyšiel von z domu.

Rado tam stál a pozeral na mňa presne tak, ako keď prišiel. Ako keby sa nič nestalo. Rýchlo som vybehla von.

Dobehla som ho ešte pred bránou. „Dominik!“ zastavila som ho. „Ja som nevedela...“

Zastal a otočil sa. „Prídem zajtra. Okolo obeda. Potom sa porozprávame.“ Povedal to takým tónom, že som nemala odvahu mu odporovať.

„Kam ideš teraz?“ opýtala som sa.

„Opiť sa,“ hlesol, otočil sa a odkráčal k autu. Stála som vonku a nevedela som, čo robiť.

Práve som spravila hroznú, ale naozaj hroznú hlúposť.

Chvíľu som len tak stála a pozerala na cestu, ktorou odišiel. Potom som si uvedomila, že vnútri ma čaká ešte niekto. Rado. Pomaly som sa otočila a vošla dnu. Stál tam, kde sme predtým prestali.

„Odišiel?“ začal on.

Prikývla som. „Asi...“

Pozeral na mňa, ale videl, že sa k ničomu nemám. Tak pokračoval namiesto mňa. „Nevedel som, že príde. I keď,“ rozhliadol sa okolo seba, „mi to mohlo byť jasné. Od Viktora som vedel, že budeš sama doma. Ale nespomínal, že má prísť. To si mu však nepovedala, že?“

Nemala som síl rozhorčovať sa nad tým, že prišiel na istotu. Prešla som do obývačky a sadla si na gauč. Otupene som pozerala pred seba a v duchu si kládla otázku, či môžem byť naozaj taká sprostá. Ozvalo sa buchnutie dverí a mne sa po tvári začali kotúľať slzy. Gauč vedľa mňa sa pohol a mňa chytili dve mocné ruky a objali ma. „Prepáč,“ zašepkal mi Rado do vlasov, „takto som to nechcel.“