XLV.

XLV.

Cez noc som veľa nenaspala. Buď som plakala alebo som pozerala do prázdna. Niekedy nad ránom ma začala z toho plaču bolieť hlava.

Odkedy odišiel Dominik, nevyliezla som z izby. Maťa sa o mne skvele postarala. Zavolala dievčatá, zabezpečila jedlo a pitie. Baby prišli, čo najskôr a keď ma zbadali, najprv začali hovoriť, že Dominik za to nestojí. Nakoniec ma Maťa donútila k tomu aby som aj napriek všetkej tej bolesti, ktorú som si vlastne spôsobila sama, povedala, ako to všetko bolo. Kika zmĺkla a Zuza nechápavo vyvaľovala oči.

Všetky však dali za pravdu jemu, vrátane mňa. Pokašľala som to. Poriadne. Naozaj riadne. Asi aj preto som bola z toho taká nešťastná.

Zdržali sa až do večera. Rodičov som neriešila. Aj to vybavila Maťa. Len som si nevedela predstaviť, že ako im to vysvetlím. A Viktor! Ten bude taký šťastný! Grrr.

O pol ôsmej ráno som si povedala, že je čas vstať a spraviť zo seba človeka. V sprche som sa ešte raz rozplakala. Dochádzalo mi to až časom. Keď si predstavím, že by to bolo opačne, asi by som poriadne nahnevala a niekto by to schytal. Čo keď Dominik vrazí jednu Radovi? Ale nemám pocit, že by sa s takým niečím zahadzoval. Ale človek nikdy nevie.

Oblečená, upravená na domáce prostredie, som opatrne zišla dole po schodoch. V kuchyni som počula hlasy. Mamu a otca. Nadýchla som sa a chcela som sa na päte otočiť, ale povedala som si, že som naozaj hladná a dlho som ich nevidela.

Vošla som do miestnosti. „Bré ránko,“ pokývala som hlavou a strčila nos do chladničky.

„Dobré ráno,“ pozdravila ma mama, ako keby nič.

Otec ostal ticho, ale to som si vyložila tak, že pri čítaní novín toho veľa nenahovorí. Vybrala som salámu, syr a maslo. Na linke som si pripravila obložené žemle. S tanierom som sa presunula k stolu.

„Dobrú chuť,“ povedala mi mama.

Kuchynská atmosféra bola zvláštna, tak som radšej započala rozhovor. „Ako bolo na výlete?“

„Veľmi dobre,“ ozval sa otec spoza novín.

„Máme aj fotky, môžeš si ich pozrieť. Sú vo foťáku,“ pripojila sa mama, ale cítila som, že by sa chcela rozprávať o niečom inom.

„Super,“ prehodila som zbytočné slovo. Ticho som však nechcela byť. Zahryzla som sa do žemle a pomaly prežúvala. Takto sme tam sedeli asi päť minút. Už dávno som sa necítila ako školáčka so zlou známkou.

„Ty si sa rozišla s Dominikom?“ opýtal sa ma otec a zložil noviny na stôl.

„Čo?“ zarazene som sa opýtala. Bezradne som sa pozrela na mamu, ale tá mala veľa práce s tým, ako prebodávala otca pohľadom.

„No, čo,“ ohradil sa otec, „mám právo vedieť, čo sa to deje v mojom dome.“

Prudko som vstala. „Do tohto ťa nič!“ zvolala som. Mama sa ma snažila chytiť za ruku, ale vytrhla som sa jej. Moje raňajky som nechala na stole a trochu teatrálne som odišla naspäť do svojej izby. Asi to bola prehnaná reakcia, ale nemala som síl na to, aby som mu odpovedala normálne. Bolo to príliš čerstvé.

O hodinu neskôr mi pri dverách zaklopala Niky a vytiahla ma von. Šli sme prejsť. „Prepáč, že som včera neprišla, ale mali sme rodinnú poradu,“ ospravedlňovala sa Niky.

„V pohode,“ usmiala som sa na ňu, ale dlho mi to nevydržalo.

„Si smutná,“ odhalila moju náladu, „hoci mi niečo naznačila Zuza, chcem to počuť od teba.“

Tak som jej rozprávala a rozprávala. Dokonca som je povedala, že ľutujem aj to, že som stretla Rada. Mala som sa tak dobre a potom sa mi tam priplietol on a začalo sa to kaziť.
„Ale nečuduješ sa Dominikovi, že?“ opýtala sa ma a ja som sa zatvárila, že nie. „Je to fajn chalan. A hoci sa tvoj brat tvári, že spravil neviem akú zlú vec, toto si mu nemala spraviť. Veľmi dobre vieš, že takéto veci nerobia dievčatá, ako si ty. Čo sa s tebou deje?“

Ja som si v duchu kládla tú istú otázku. Čo sa to so mnou deje?