XLVII.

XLVII.

V noci som sa prehadzovala a nemohla som prestať myslieť na to, že Rado bol online. Čo ak mi napísal správu?

Hneď ráno som si zapla počítač a vrhla sa na mailovú schránku. Bola tam správa.

Vidím, že si sa hneď odhlásila. Asi sa so mnou nechceš rozprávať. Prepáč mi to. Naozaj. Nevedel som, že mal prísť. I keď mi to malo dôjsť. Vlastne som sa na teba nemal tak vrhnúť. Ale to, že som to takto nechcel, som ti už vravel. Len neviem, či si vtedy vnímala.

..........

Viem, že si sa s ním rozišla.

Rado.

Pravou rukou som tresla do stola a zjojkla. Trochu to bolelo. Kde bral toľko drzosti? Kde? Dúfala som, že v najbližšej dobe sa u nás doma neukáže. Stále hrozilo, že môže prísť za Viktorom.

V kalendári som si všimla, že prešla polovica augusta. Devätnásteho augusta a ja som zažila toho toľko. Ani si neviem predstaviť, žeby sa mi takéto niečo stalo počas školy.

Na jednej strane by som sa mohla aspoň zamestnať niečím, ako sú napríklad fakty zo života, ktoré by mi vytlačili Dominika aj s Radom z hlavy.

Mama mi nechala odkaz, že mám ísť na nákup a rozveseliť sa. No podľa toho jej zoznamu by som sa nerozveselila, ani kebyže by mi nič nebolo. Ale rozhodla som sa, že zajtra si spravím deň pre seba. Pôjdem do mesta. Na nákupy, kávu a možno aj kino. Ale hlavne pôjdem sama! Bez báb. Potrebujem to.

Do večera som stihla nakúpiť, upratať a oprať. Mám pocit, že nikdy som nebola čistotnejšia ako po tomto fiasku. Domáce práce mi zamestnávali mozog. Potrebovala som nemyslieť na tú správu od Rada. Aj by som mu odpísala. Možno by som aj pookriala. To sa však nesmie stať! Nie.

Večer som zaspávala s plánmi na ďalší deň. Vstanem skoro ráno, aby som nemusela ísť do mesta v tej najväčšej horúčave. Ešte som si nastavila budík a zavrela oči.