XV.

XV.

Pláž. Západ slnka. Všade piesok. Prechádzam sa. Nohy mi obmýva slaná voda. Cítim, ako ma šteklí v nose. Začujem niekoho volať moja meno. Otočím sa, ale v tom mi ten Niekto zakryje oči. Dá mi letmý bozk a zdvihne ma do výšky. Pozriem sa do jeho krásnych očí. A už sedím v limuzíne a pijem šampanské, ktoré mi šumí z pohára. On zastaví a vojde ku mne dozadu. Zoberie si pohár a pripíjame si. Niekto zaklope na okienko. Kto nás vyrušuje? Nahne sa cezo mňa a otvorí dvere. Odtiaľ ho čiesi ruky schmatnú a vytiahnu von. Preletí  cezo mňa a ja vypadnem spolu s ním. Postavím sa. Som v tmavej miestnosti. Počujem gong. Otočím sa. Za mnou je osvetlený ring. Podídem k nemu a v ňom sa bijú, ONI dvaja. Môj šofér limuzíny a Dominik. Dominik sa na mňa pozrie. Jeho oči blčia červeným plameňom....cŕŕŕn.

Spadnem z postele. Moje nervy! Mne sa o ňom bude aj snívať? Veď som sa s ním len rozprávala! Budem mať vo sne výčitky?! Ach jaj!

„Anabela!“ kričí na mňa mama.

„Čo je?“ odpovedám v rovnakej intenzite.

„Poď do obývačky!“

Zhlboka si vzdychnem a idem do obývačky. Človek sa poriadne ani nevytrepe z postele a už ho otravujú.

V obývačke sedí Dominik a baví sa s mojimi rodičmi. Má pred sebou kávu. Kávu! Je pol deviatej ráno a on sedí (!) u nás v obývačke?! Ja asi ešte spím. Určite spím. Na sebe mám domáce oblečenie, ktoré som rýchlo schmatla a navliekla na seba. Nestihla som sa učesať a vyzerám ako socka.

„Ahoj,“ usmeje sa Dominik.

Nie som schopná odpovedať, tak len kývnem hlavou.

„Asi sa chceš ísť prezliecť, keď vieš, kto tu je,“ ozval sa môj otec. On naozaj vie, kedy čo povedať. Mama na neho škaredo pozrela, ale už bolo neskoro.

„Hm,“ vypadlo zo mňa. Zrána som pôsobila veľmi inteligentne.

„Dominik nám vravel, že dnes idete na výlet. Zobral si voľno, ale to už asi vieš,“ povedala mama podozrivo milým tónom.

„Výlet?“ stála som vo dverách ako stĺp.

„Aha,“ zarazil sa mama, „to malo byť prekvapenie.“

„Nevadí, aj tak by sa dozvedela, že niekam ideme,“ upokojil mamu Dominik.

„Šup-šup,“ náhlil ma otec. „Čím skôr pôjdete, tým viac toho stihnete.“

Tak ani neviem ako, už som bola do toho celého zatiahnutá. Kde je môj brat, keď ho najviac potrebujem? A čo tu robí Dominik? Chce mi robiť výčitky aj v realite? Ja nikam nechcem ísť!

Čo som to vravela? Že nikam nechcem ísť? Nejaké výčitky? Veď tu je tak prekrásne. Rakúsko je tak krásna krajina. Až na tú nemčinu, ktorá mi nejde príliš do hlavy. No aj ide, ale to sloveso na konci. Vždy zabudnem, čo som chcela povedať. Práve sme boli pri jednom jazere, kde bolo krásne.

„Páči sa ti?“ privinul si ma k sebe Dominik.

„Veľmi,“ pobozkala som ho.

„To som rád. Vieš, mal som trocha zlý pocit z toho, čo sa stalo naposledy u vás.“

„Povedala som ti, že mi nemusíš hovoriť, čo sa stalo.“

„Možno ti to niekedy poviem, ale teraz,“ nadýchol sa, „na to nie je vhodný čas.“

Vhodný čas? Čo tým myslel? Takýmto štýlom to nemal povedať. Teraz mi to bude vŕtať v hlave. Dominik, čo si mi to len povedal?

Domov som prišla o jedenástej večer, ale to je už pomaly noc, a doma všetci spali! Nikto na mňa nečakal na gauči s lampou v ruke. Čo sa to deje? On mojim rodičom učaroval? To sa mi nezdá. Hm. Čo také spravil, že sa im hneď zapáčil?

Vyšla som hore. Ešte stále som cítila na sebe zvyšky z nášho dlhého lúčenia. Dotyky a božteky. Predtým som bola unavená, ale lúčenie ma celkom prebralo. Zapla som si ešte počítač. Asi som to nemala robiť. Našla som si správu od fešáka s limuzínou. A teraz mám ako zaspať?! No ako?!