XVII.

XVII.

Potrebujem vypnúť! Ja viem, že je leto a ja som doma! Nič nerobím a len randím. A čo taký víkend niekde? Mali by sme s babami niekam vypadnúť. Už mi trošku lezie na nervy moje domáce prostredie. Musím im to navrhnúť.

Moje ranné úvahy v posteli niekedy vážne stoja za to. Celú noc som sa prehadzovala a rozmýšľala nad tým, či bol naozaj dobrý nápad odpísať tomu fešákovi. Možno z toho nič nebude a vykašle sa na to, ale možno nie a budeme si naozaj písať. Prečo práve ja musím riešiť takéto veci?! Najprv o mňa nikto nezakopol a keď už aj zakopne, tak je ich tu akosi veľa na meter štvorcový.

Niekto mi zaklopal na dvere. „Kto je?“

„Ja,“ povedal braček a ani nečakal na to, aby som ho pozvala dnu. „Je čas,“ posadil sa na posteľ.

„Čas?“ Mlčky prikývol. „Viktor, ja teraz nemám myšlienkové pochody na tvojej úrovni.“

„S Maťou a so mnou,“ potichu povedal, ja som však zvrieskla a vyskočila z postele so slovami: To nemyslíš vážne?!

Po chvíle som sa upokojila. „Ja z toho umriem!“

„Veď sme boli spolu na nákupe.“

„Ale odvtedy si bol ticho, tak som myslela, že ťa to prešlo,“ odpovedala som mu, „i keď Maťa už radšej na to kašle.“

„Ako kašle?“ začudoval sa.

„No už TO prestala čakať,“ drgla som ho, „ale na druhej strane je to super príležitosť ako zasiahnuť.“

„Ako zasiahnuť? Čo tým myslíš?“

„Poďme radšej na vec,“ odbila som ho, „ako to chceš spraviť?“

Na dnes som mala zabezpečený program. Písal mi Dominik, ale musela som ho zrušiť s tým, že pomáham bračekovi. Tak som sa tešila. Nebudem síce pri tom, ako mu povie áno, ale viem si predstaviť aké to asi bude. Úplne som z toho mimo! Tak sa teším! Ako malé decko!

Naobedovala som sa a išla s mojím úžasným bračekom (teraz to nemyslím ironicky) na golfové ihrisko. Neviem ako to môj brat dokázal vybaviť. Naozaj nechápem. Nešli sme na ihrisko, ale do kaštieľa. Je pravda, že sa polo rozpadá, ak už nie je vo svojej poslednej fáze. Išli sme na nádvorie a trochu to tam dali do poriadku. Na vhodnom mieste sme urobili „stolík so stoličkami“ a okolie upravili kvetinami a lampiónmi. Ešte som obsypala chodníček lupienkami. Jedlo si Viktor donesie. Ešte ho musí navariť(!). Čo sa stalo môjmu bratovi? Oni ho vymenili?! Haló! Vráťte mi brata!! Alebo sa chlap naozaj tak zmení, keď ide o takúto dôležitú vec?

Všetko bolo prichystané a na hodinkách svietil čas päť hodín. Viktor sa rýchlo ponáhľal domov variť a ja zase za Maťou, aby som ju zabavila. Aspoň, že môj talent kecať dlho a odveci, bol konečne využiteľný. V dohodnutý čas, som Maťu zaviedla k nám domov, kde jej Viktor zaviazal oči a odviazal jej ich až pred kaštieľom, kde začínal chodníček s lupienkami. Najhoršie na mojej úlohe bolo, že som ju musela presvedčiť, aby sa obliekla tak....krajšie. Muselo to vyznieť nenápadne, ale mám pocit, že sa mi to podarilo. Kika mi predsa len dala nejakú tú jednu, či dve lekcie ako na to.

Potom, iba podľa informácií, ktoré som dostala, pokračovali dnu, kde sa navečerali. Po večeri jej mal dať Viktor knihu, po ktorej strašne túži (naozaj neviem ako sa volá) a v nej mala nájsť obálku, kde bolo napísané: prečítaj si 30. stranu desiaty riadok odspodu. To už by mal Viktor kľačať na kolenách a držať prsteň (v tej knihe bola otázka „Staneš sa mojou ženou?“ a predtým nejaký zamilovaný obkec ohľadom lásky života a tak). V tej chvíli sa čaká iba na „áno“ a je to!

Celý večer som nevedela čo robiť. Ako som len čakala na to, kedy príde niekto z nich alebo mi zavolá alebo neviem. Vedela som, že asi tak skoro neprídu, ale nemohla som obsedieť. Po pár napomenutiach od mamy, že sa správam ako mačka keď ide vrhnúť mladé, som si sadla a pozerala do telky. Ani neviem, čo v nej dávali. O desiatej som už hojdala hlavou a otec ma poslal spať. Protestovala som, ale zhodnotili, že sa dnes správam akosi čudne (čím asi mysleli, že sa správam ako keď som mala pätnásť). O pol jedenástej som už odfukovala v posteli a ani som nevedela čia som.