XVIII.

XVIII.

Otvorila som oči a boli len tri hodiny ráno! Pretočila som sa na druhý bok, ale jediné, čo mi to spôsobilo, bolo to, že sa ozval môj močový mechúr. Vstala som a rýchlo prebehla na toaletu. Po nej som si šla do kúpeľne umyť ruky. Ako som tam tak stála, tak som otvorila pastu a dala ju na kefku. Môj pocit v ústach bol po noci neznesiteľný. Vypláchla som si ústa a hneď sa cítila lepšie. Potom som sa pomaly odšuchtala do postele.

Po jednom prebudení v noci, som zaspala ako poleno. Keď som vstala po druhýkrát, v pyžame som zišla dole do kuchyne na raňajky. Tam už sedeli všetci. Moji rodičia, Viktor, Maťka, jej rodičia. Všetci na mňa nechápavo pozerali. Boli tam Viktorovi budúci svokrovci a ja som v kuchyni stála v pyžame a celá strapatá z postele. Najprv som nechápala, ako to, že sú u nás tak strašne skoro! Hodiny na stene však vraveli niečo iné. Bolo na nich jedenásť hodín! Ja som spala tak dlho?! Fajn, teraz vyzerám ako taká peciválka, len s tým rozdielom, že nemám ani tú pec!

„Ja....“ jachtala som, „asi pôjdem hore.“

„To by bolo najlepšie,“ povedal môj úžasný braček, ktorý sa zadúšal od smiechu.

Tak som so zvesenou hlavou a červenými ušami odišla hore do izby. Prezliekla som a sadla si na posteľ. V bruchu mi zaškŕkalo. To mám ísť dole a najesť sa tam? Ešte si urobím ďalší trapas. Ach, moje nervy. Ale ja som bola naozaj hladná!

Zazvonil mi mobil. „Ahoj,“ sladko som zapriadla.

„Ahoj,“ z druhej strany sa ozval Dominikov sexi hlas. „Dnes som skončil skôr. Ideme niekam? Je celkom pekne, tak by sme mohli ísť na obed a potom kam chceš, ale navrhujem prírodu.“

„Jasné,“ nadšene som odpovedala.

„Prídem po teba autom. Za takých päť minút som u teba, bol som neďaleko.“

„Okej, tak si zoberiem aj veci do lesa a zatiaľ sa oblečiem do spoločnosti, keď už ideme na ten obed,“ zasmiala som sa.

„Okej, kráska. Švihni si.“

„Rozkaz,“ zavesila som. Rýchlo som niečo hodila na seba. Vbehla do kúpeľne a skontrolovala svoj vzhľad. Vyzerala som celkom dobre. Zase beh do izby a rýchle zbalenie vecí do tašky. Už som skoro šla dole po schodoch, keď som si uvedomila, že som si neumyla zuby! Och, to by bolo. Rýchlo som si ich prebehla kefkou a pastou a pre istotu ešte všetko vypláchla ústnou vodou. Stihla som to presne včas, keď niekto zazvonil na dvere. Jasné, že to bol Dominik.

„To je pre mňa!“ zakričala som dole a už som letela dole schodmi. „Idem von!“ Dobre, že som nenarazila do návštevy, ktorá sa práve presúvala do obývačky. LTT (len tak tak) som sa vyhla mame s podnosom a s výrazom „prepáčte mi to“, som bežala otvoriť dvere. Dominikovi som vtisla pusu na líce a vrazila mu do rúk tašku. Ja som sa zatiaľ obula a popritom sa snažila nájsť si obuv do lesa. Potom som zakričala dovidenia a rýchlo trielila von. Asi ma nebudú mať veľmi radi. Nad tým som však nemala čas rozmýšľať. Nechávala som to na neskôr.

„On ju vážne požiadal o ruku?“ spýtal sa ma Dominik. Neviem na čo, keďže som mu to pred pár sekundami povedala. Prikývla som. „Už bolo na čase.“ Na tej vete som sa zasmiala.

Ležali sme na tráve, teda na deke, na lúke, kde nebolo ani nohy. Okrem našich štyroch. Bolo mi tak fajn. Kúpili sme si v meste časopisy, a tak sme obaja mali čo robiť. Mimo to, som sa túlila k Dominikovi a snažila sa tváriť, že si len neviem nájsť miesto.

„Mali by sme ich niekedy zavolať von,“ povedal z ničoho nič.

„Koho?“ neodtrhla som oči od časopisu.

„Tvojho brata a Maťu.“

Prekvapene som sa na neho pozrela, či to myslí vážne. „Veď vy dvaja sa veľmi nemusíte.“

„Iba my dvaja. S Maťou je to v pohode. Tvoj brat to snáď prežije,“ objal ma.

„Neviem, či bude rád, keď mu to načrtnem. Poviem to radšej Mati a ona to nejako vyrieši.“

„Šikovné dievča,“ pobozkal ma.

Najbližšiu polhodinu sme sa bozkávali a bojovali a....aaaach. Krása. Ale samozrejme vo všetkej počestnosti. Predsa len, bola som s Dominikom.

Domov som prišla o piatej. Priviezol ma domov. Moji rodičia ho chceli zlanáriť na kávu, ale našťastie sa ponáhľal do bytu. Mal dohodnutého inštalatéra. Mám taký pocit, že moji rodičia asi nepracujú. Dnes boli celý deň doma. Kto u nás vlastne zarába peniaze? Ak by mi chceli nahovoriť, že to bola výnimočná udalosť, tak by som im to nezožrala. To aj po mojich zásnubách si zoberú voľno? Ach nad akými blbosťami to zasa rozmýšľam? Mala by som zavolať babám ako sa majú. Alebo im napíšem. Nemám náladu držať telefón pri uchu najbližšiu hodinu. Mohli by sme sa ísť zajtra kúpať....