XXIX.

XXIX.

Dnes sa mám stretnúť s Kikou. Na obed. Zatiaľ som pobehovala po dome a upratovala. Otec bol v práci a mama chystala nejaké veci ohľadom stretávky zo školy. To je život, mať voľno kvôli niečomu takému.

Práve som vysávala v obývačke, keď doletel môj milovaný brat. Vypol mi vysávač, na čo som sa oborila: „Čo robíš?!“

„Nikam s ním nejdeš!“

„O čom to trepeš?“ Nechápavo som na neho pozerala.

Pristúpil ku mne a donútil ma sadnúť si na gauč. „Žiadne Španielsko. Žiadny Dominik.“

Ešte chvíľu som nechápavo pozerala, ale potom som sa začala smiať. „Nie si moja mama ani otec.“

„Som tvoj brat.“ Stál nado mnou ako dozorca.

„To ti nedáva právo hovoriť mi, čo mám robiť.“

Naklonil sa a ja som sa vcucla hlbšie do gauča. „Neviem, či sa ti búria hormóny, ale nepoznáš ho dlho a ideš s ním na dovolenku? Čo sa s tebou deje? Čo o ňom vieš?“

„Prepáč, ale nevyzerá ako vrah.“ Bránila som ho.

Viktor si sadol na stôl predo mnou. „Nestačí ti, že mám s ním problém?“

Vstala som. „Neťahaj sem tvoje problémy. Chodím s Dominikom a ty s tým nič nenarobíš.“ Nechala som ho tam samého. Mame som naznačila, že nestíham dorobiť svoju prácu a rýchlo som vybehla von.

„Ááááááá, ty s ním ideš na dovču!“ kričala Kika, ako sme sedeli na lavičke pri fontáne. „Španielsko! Veď to je aké cool!“

„Kika!“ snažila som sa ju upokojiť. „Potrebujem s niečím poradiť.“

„S čím? Som samé ucho.“ Naklonila sa ku mne. Počkala som pár minút. Docvaklo jej to a zhíkla. „Ahá, to.“

Zasmiala som sa. „Veď práve. Nemám s tým žiadne skúsenosti. Vieš, ako to myslím.“

Kika ma potľapkala po pleci. „Dobre vieš, že nemám až tak veľa skúseností. Ale nejaké mám. Treba sa dobre obliecť, byť stále pripravená, čo znamená skvelé spodné prádlo a oholené nohy a ešte vieš čo,“ žmurkla na mňa. „Čisté zuby, umyté vlasy, vhodne upravené nechty...“

„Chápem,“ prerušila som ju.  „A mám ešte jeden problém.“

„Aký?“

„Ten fešák z toho fotenia. Bola som s ním vonku a dali sme si pusu. A...“

Kika do mňa štuchla. „Ako?“ Previnilo som mykla plecami. „A čo plánuješ?“

„Mala by som mu povedať, že nič z toho nebude.“

„Presne. Asi som mu nedala dať na teba kontakt.“

„Ako to môžeš povedať?“ Začudovala som sa.

„Myslela som...teda nemyslela som si, že by si s ním išla von a ešte nejaké pusinky. Nikdy si nebola taká.“

Oprela som sa o lavičku. „Asi som naozaj urobila hlúposť.“

„Dominik je skvelý. Nie je to fér.“

Prikývla som. „Asi...veď ja nemám jeho číslo. A pozajtra letíme. Moje nervy.“ Stíchla som, ale Kika mi pomohla myslieť na iné veci. Rozprávali sme sa o jej kariére, ale zase to zvrtla na tú jednu vec.

„A ty tam s ním chceš, ako...?“

Začervenala som sa. „Ja neviem.  Ale človek nikdy nevie. Budeme tam desať dní. Ja neviem, čo sa stane.“

„Zvoní ti mobil,“ upozornila ma.

Mykla som sa. Volal mi Dominik. „Ahoj...áno...v dedine...môžeš...som s Kikou pri fontáne...okej...papa.“

„Príde si po teba princ na autíčku?“ Prikývla som. „A hodíte ma domov?“ Taktiež som prikývla.

Za pár minút po nás prišiel Dominik. Hodili sme Kiku domov a šli sme ku nám.

„Mám niečo v aute pre vašich. Choď zatiaľ dnu,“ postrčil ma smerom k dverám.

Vošla som do domu a počula som pár chichotavých zvukov. Bola to moja mama. A otec sa smial tiež. Rýchlo som sa vyzula a vošla do obývačky. Skoro som odpadla. Lapala som po dychu. Stála tam moja mama, otec, Viktor, Maťa, jej rodičia a fešák!!!! Zbadal ma a usmial sa.

Zrazu ma oblapili niečie ruky a dostala som pusu na líce. Dominik všetkých pozdravil.

„Toto je Rado, náš spoločný známy,“ predstavil nás Viktor.

„Spoločný známy?“ zopakovala som.

Dominik si s ním podal ruku. Skoro som tam dostala infarkt.

„Dominik chodí s mojou mladšou sestrou.“

Fešák- Rado zdvihol obočie. Dominik mykol plecami a naznačil mojim rodičom, že im niečo priniesol.

„Ostanete?“ spýtala sa ma mama.

Pokrútila som hlavou, ale našťastie ma zachránil Dominik, i keď to nebola veľká výhra. „Radi by sme, ale chcel som ísť na nejaké nákupy pred tým letom.“

„Letíte niekam?“ spýtal sa Rado.

„Idú do Španielska,“ zaksichtil sa Viktor.

Rado sa začudoval. V miestnosti sa rozbehla diskusia o Španielsku a dovolenkách. My sme sa odtiaľ vytratili a šli do mesta. Dominik mi niečo rozprával o tom, že nevedel o Radovi a o tom, že tu je. Vlastne som nevnímala. Myslela som na to, ako sa tváril. Aké to bolo. Moje nervy! Trochu som to pokašľala.