XXXVII.

XXXVII.

Zobudila som sa výnimočne prvá. Potichu som vykĺzla z postele a tichými krokmi vošla do kúpeľne. Po raňajšom rituály, som vyšla v osuške do izby. Vlasy som mala zavinuté v uteráku a občas mi kvapky padli na zem. Avšak je tu také teplo, že sa to usuší aj samé. Aspoň dúfam.

Pri skrini som rozmýšľala, čo si vziať, keď ma zozadu oblapila Dominikova ruka. V pyžamových nohaviciach stál za mnou a snažil sa mi dať pusu na líce.

„Ale ja som len,“ začala som, ale nedopovedala.

„Viem, idem do kúpeľne a zatiaľ sa môžeš obliecť,“ jemne ma štuchol a urobil presne to, čo povedal.

Ja som sa pozerala na svoje veci a zase som mala ten typický ženský pocit, že si nemám, čo obliecť. Po zhodnotení klimatických podmienok, podmienkach prostredia, do ktorého ideme, som vybrala letné šaty. K nemu si nasadím klobúk a sandálky a môžeme ísť. Oblečená s hrebeňom v ruke, som stála na terase nasávajúc teplé lúče. Rozčesala som sa, vlasy zachytené medzi zubami hrebeňa som hodila do vzduchu. Aspoň niečo tu po sebe zanechám.

Dominik už v nohaviciach, stál pri telefóne a zapínal si gombíky na košeli. „Budeme raňajkovať tu, alebo ti niečo ulovím po ceste?“

„Mne je to jedno,“ vpadla som dovnútra a pustila som sa do upratovania postele. „Podľa toho, ako sa ponáhľame.“

„No, asi ti niečo ulovím,“ pozrel sa na hodinky na ruke. „Inak...iba...nemuseli by sme sa vracať k tomu včerajšku. Aspoň nie dnes,“ uprene sa na mňa zapozeral.

„Samozrejme,“ žiarivo som sa usmiala, čo aj mňa samú prekvapilo. Nechcem to rozoberať?! Anabela, čo sa s tebou deje?! Haha. To tá láska.

Do Dominikovej práce sme prišli plný šišiek a kávy. Zvítal ma so svojimi kolegami, pričom som už pri treťom mene zabudla, kto je kto.

Snažila som sa rozprávať s nimi po anglicky, ale väčšinou som sa zmohla len na také primitívne a plytké debaty. Ale aj to je výkon, si myslím.

Mala som pocit, že sú zo mňa paf. Ani neviem prečo. Až taká pekná som nebola a moje vyjadrovanie bolo ako u päťročného decka.

Potom sme zašli k nemu do kancelárie, kde bol ešte s ďalšími dvomi mužmi, o niečo staršími do neho. Vlastne ani nepracovali, skôr rozoberali jednotlivé typy a formy práce. Radili si zlepšováky a pod. ja som zatiaľ mohla byť na internete. Tak som písala Kike, že som práve v úžasnej veľkej neviem koľko poschodovej budove, ktorá sa podobá tým z amerických filmom hoci sme v Španielsku. Samozrejme som jej spomenula tých fešákov, ktorých by si tu našla. Potom som sa ozvala rodičom a Viktorovi. Nikto mi nič nepísal. Ani Rado. Bola som taká rada. Úplne som na neho zabudla a padlo mi vhod, že aj on. Mala som ešte čas, tak som napísala aj Zuze a Niky. Potom ma už vyrušil Dominik, že ideme. Bola som zaskočená, že už, ale nakoniec vysvitlo, že ma chce vidieť jeho šéf. To ako musí okomentovať frajerku svojho zamestnanca? Ale aj to sa dajako vysvetlilo. Pozná sa s Dominikovým otcom a preto má k nemu tak blízko.

Šéf bol celkom milý. Aj som si z neho robila srandu. Prvý vtip som si neuvedomila kŕčovito som stuhla, keď som však počula smiech, uľavilo sa mi.

Tak sme s ním aj vybehli na obed. Taký dobrý kolektív. A to sú tu len na služobke! Ak by sa sem chcel Dominik presťahovať, nebudem proti! Samozrejme v prípade, že pôjdem s ním aj ja.

Pri odchode mi navrhli, že im zajtra môžem prísť pomôcť s administratívou. Ja som sa len pousmiala a rýchlo vbehla do výťahu.

„Tak pôjdeš?“ opýtal sa ma Dominik a chytil ma za ruku.

„Kam?“ nechápavo som sa opýtala, ale vtom mi to došlo. „Ale veď to nemysleli vážne, nie?“

„No nemusíš im pomáhať, ale môžeš ísť so mnou. Len toho mám zajtra o niečo viac a asi na teba nebudem mať čas. Ale ak chceš vybehnúť niekam do mesta, tak v pohode.“

„Aha,“ vypadlo zo mňa, „ešte uvidím.“