Deň 531
Bol to jeden z tých pomalých dní, ktoré sa vliekli. Mirce pravidelne krúžila nad mólom, Cháron čakal na prichádzajúcich a Styx pokojne žblnkotala.
„Dnes to nestojí za veľa,“ ozvala sa Mirce zhora, tak aby ju Cháron počul.
„Máš pravdu,“ prikývol. „Dokedy tu dnes budeme? Vieš zajtra chystám tú slávnosť a potrebujem ešte veľa vecí vybaviť.“
Mirce preletela ešte dva okruhy a dosadla na breh, tak aby nezavadzala Cháronovi vo výhľade. „Na tú slávnosť už čakám celé veky. Keď bude aj zajtra takýto deň, ktorý sa vlečie, tak sa jej ani nedočkám. Konečne stretnem všetkých od nás. Sú rozlietaní a nemáme čas sa stretnúť.“
Cháron sa zháčil. „Ty si pozvala všetkých operených z tvojho klanu?“
„Nie všetkých. Netvár sa tak prekvapene, veď sám si povedal, že to mám dať vedieť. Nech tam nie sme sami.“
„Len aby nás tam nebolo zase priveľa. Nemám vilu, iba dom,“ odfrkol Cháron, trochu podráždený.
„Tststs,“ podotkla Mirce, ale rozumela tomu iba ona. „Musím už ísť, vidíme sa zajtra na tej slávnosti. Zajtra mám iné veci na programe.“ Jemne sa odrazila od zeme a vzlietla.
„Zrazu,“ ironicky podotkol Cháron.
Vo vzduchu zašuchotalo perie. „Nemrač sa. Idú zákazníci.“ S tými slovami odletela preč.
„Nie sú to žiadny zákazníci,“ zamrmlal Cháron.
Prešli ďalšie dve hodiny pozemského času. Aj za tých niekoľko stoviek rokov si nedokázal zvyknúť na to, že musí rátať čas v pozemských hodinách a minútach. Bola to jedna z podmienok práce. Nebolo to tá najhoršia vec, ale aj tak.
Veľa ľudí nechodilo a tak v hlave vymýšľal plán, ako najrýchlejšie upratať dom a prichystať ho na slávnosť. Mal čas iba kým pôjde spať. Potreboval spánok, pretože slávnosť bude dlhá a bude potrebovať energiu.
Zrazu začul zopár krokov. V diaľke sa črtali dve postavy.
„Vy, ste ten prievozník?“ spýtala sa jedna z postáv, keď boli pri móle.
Cháron prikývol. Postavy sa na seba so strachom pozreli. „Peniaz,“ Cháron natrčil kostnatú ruku.
Jedna z postáv, žena, mu podala okrúhly predmet zlatej farby. „Ešte jeden,“ rázne povedal.
Druhá postava, muž, roztrasenými rukami vhodil mincu do ruky. „Kam nás zaveziete?“
„Zatiaľ neviem. Uvidíme, keď nastúpite,“ tajomne povedal Cháron a naznačil im, aby ho nasledovali.