Diplomacia
„Tá výnimka som bol ja,“ potichu prehovoril Taras, načo Vel iba prikývol.
„Dozvedeli sa o Vás z rôznych kútov sveta. Z rôznych krajín. Draci sa k Vám pridávali podľa ich vôle, ktorú ostatní draci rešpektovali. Neviem, či Ste si všimli, že draci majú na prvom mieste rešpekt,“ Vel sa zapozeral na Tarasa. „Keď šli s Vami bojovať, riskovali svoje životy. Ostatní draci za nimi smútia kvôli tomu, že boli jednými z nich. Boli jedna veľká rodina, hoci v niektorých veciach nemali rovnaký názor.
Jednu noc som sa bol pozrieť na Vašich drakov. Spoznali ma a nechceli so mnou prehodiť ani jedno jediné slovo. Chrstol som im do tváre, že som bol ako Vy. Nepočúvali ma. Moje znamenie,“ ukázal si na svoju tvár, „ma označuje až do konca života.“
„Čo to má všetko spoločné s tým, že mám Roan naučiť hovoriť s drakmi?“ opýtal sa Taras tú istú otázku a cítil sa ako malé netrpezlivé dieťa, ktoré sa pýta na jednu vec aj tisíckrát.
„Títo draci,“ ukázal smerom, kde Taras tušil pohrebisko jeho drakov, „chovajú k Vám rešpekt kvôli drakom, ktorí boli ochotní za Vás položiť svoj život. Za drakov, ktorí šli za obyčajným človekom, ktorý sa ako chlapec naučil vychádzať s drakmi. Ten umierajúci drak Vás označil. V duši máte pečať drakov, ktorá je tiež označením až do konca života.“
„Potrebujeme, aby Ste im to pripomenul a navrhol novú zmluvu medzi nimi a ľuďmi. A novou zástupkyňou ľudí, budem ja,“ zapojila sa do rozhovoru Roan. „Draci by mali mať vlastný priestor. Už by viac nemali byť medzi ľuďmi.“
„Chcete ich niekam zavrieť? Aby nemohli chodiť po svete?“ posmešne sa opýtal Taras.
Vel tresol päsťou do stola. „Mutsu mi mohla prezradiť to, že Ste tvrdohlavý a nemáte zmysel pre autoritu.“
„Vel,“ oslovila ho Roan a uprene sa na neho zapozerala, „pokoj.“
„Ako môžem byť pokojný? Dobre vieš, že nemáme veľa času.“
Roan ho mu chytila ruku a stisla mu ju. Potom sa otočila na Tarasa. „Potrebujeme Vás aj Vela. Obidvaja ma pripravíte na to, aby sme mohli drakov uchrániť. Tá rada, snaha o diplomaciu medzi ľuďmi a drakmi mala zmysel. Potrebujeme ju aj teraz. Bez toho nebudeme môcť žiť. Niektorí draci za hranicami pustošia krajiny. Ničia to, čo vybudujeme. Ľudia už poznajú zbrane proti nim. Ak ich použijú, draci skončili. Navždy.“
„Roan už dlhšie učím všetkému, čomu som sa pri drakoch naučil. Zvyklostiam, tradíciám, základným hodnotám. Snažil som sa aj o diplomaciu. Nikdy som sa však s nimi nevedel veľmi dobre rozprávať. Preto potrebuje Roan Vás.“
Taras sa pozeral na stôl. Všimol si na ňom kresby vryté do tvrdého dreva. Boli na ňom ľudia, draci, okrúhla miestnosť. „Dobre,“ povedal po dlhom tichu, ktoré nastalo.