Dohoda

„To viem,“ priznal Taras, „poslali ste po mňa.“

„Odvtedy sa toho veľa zmenilo,“ kráľ sa zhlboka nadýchol. „Myslel som si, že keď máme tak dobre chránené územie, že nás nikto nenapadne. Príroda nám poskytuje výhodné hranice. Ale nepriateľské vojsko prekročilo južnú hranicu.“

„Pokiaľ som dobre videl, tak južnú hranicu tvorí rieka,“ poznamenal Taras.

Kráľ mlčky prikývol. „Pred nejakým časom, sa na opačnej strane rieky usídlila početná skupina sedliakov. Nevyzerali nebezpečne. Susedné kráľovstvo nás dokonca požiadalo o zvolenie využívať rieku a jej mohutnú silu.“

„Bol v tom háčik,“ Taras si odpil z pohára.

„Regulovali tok rieky a spravili si z nej zavlažovacie zaradenie. Proti tomu som nič nemal. Ich krajina je vyprahlá. Bol som dokonca rád, že sa zlepšili ich zručnosti. Ale....“

„....znížili vodnú hladinu rieky a boli ju schopní prekročiť,“ dokončil Taras namiesto kráľa.

„Máte pravdu,“ kráľ sa rukami oprel o stôl. „Prekročili hranice. Na začiatku sme ich boli schopní udržať na ich strane. Teraz obsadili aj našu stranu a postupujú ďalej.“

„Viete o čom im ide?“

„Snažili sme sa vyjednávať, ale ich kráľ o tom nechcel ani počuť. Navyše majú o polovicu väčšiu armádu ako my a na otvorenom priestranstve....viete, ako to dopadne.“

Teraz mlčky prikývol Taras. Nastalo ticho, ktoré po dlhšom uvažovaní prerušil Taras. „Moji draci vám majú pomôcť so zahnaním nepriateľa za hranice alebo s ich rozdrvením?“

„Som mierumilovný kráľ, ale oni mi nedávajú na výber.“

„V boji som vždy slúžil len ako záloha. Nie je fér bojovať proti iným zbraňami, ktoré oni nemôžu mať,“ zhrnul svoje doterajšie pôsobenie Taras.

„Viem,“ pripustil kráľ. „Potrebujem vašu pomoc.“

Taras rozmýšľal. Odkedy bol s drakmi, učiteľ mu vtĺkal do hlavy, že je ich možné použiť len ako zastrašovacie zariadenie, nie ako plnú vojenskú silu. „Pomôžem vám, len pod podmienkou, že ich len zaženenieme za ich hranicu.“

„Ďakujem,“ kráľ podal Tarasovi ruku.

Taras neváhal a potriasol mu ňou.

Taras sa vrátil na lúku za drakmi. Niektorí oddychovali. Ich mohutné telá vytvárali malé kopce končiace ostrým chvostom, ktorý sa z času na čas premiestnil o pár metrov. Pri presune vyvolával tupé dunenie. Mladší draci sa naháňali a cvičili v zlepšovaní plamennej šou.

Taras si postavil príbytok z plachiet na opačnom konci, ako stál kopec. Za chrbtom sa mu vypínal tmavý les, ktorý však nepredstavoval hrozbu. Fialka by ho upozornila, keby počula šramotenie. Jej obľúbenou aktivitou bolo naháňanie lesnej zveri. Bola dospelá, ale bola trpasličieho vzrastu oproti iným drakom. Bola jedinečná a aj preto, si ju Taras veľmi obľúbil.

Taras si chcel práve ľahnúť, ale počul pred stanom jemné kňučanie. Vedel, že je to Fialka. Vyšiel pred stan, kde na neho čakal pár úprimných šibalských očí.

„Len choď,“ dal jej povolenie. „A chyť aj niečo pre mňa, keď tam už budeš.“

Fialka vybafla dym a radostne sa rozbehla do lesa. Za pár minút bolo počuť dunivé skoky rozliehajúce sa po lese. Taras zašiel späť do stanu, rozhodnutý, že si ide ľahnúť. Započul však šuchotanie o steny stanu. Bol neozbrojený, ale aj tak vybehol von. Obišiel stan a votrelca prekvapil od chrbta. Chytil ho za krk a zdvihol do výšky. Bolo to dievča. Mohlo mať asi desať rokov.

„Čo tu robiš?!“

„Chcela som vidieť drakov na vlastné oči,“ dievča vystrašene odpovedalo.

„Prečo si neprišla najprv za mnou?“

„Myslela som, že sa len pozriem a odídem.“

„Tak už si ich videla a môžeš ísť,“ pustil ju na zem.

„Mala som pocit, že budete milší,“ odseklo dievča a striaslo zo seba jeho dotyk. „Vaši draci nemajú takú tvrdosť v očiach ako vy.“

„Ešte si tu?!“ skríkol na dievča, až draci spozorneli a zdvihli hlavy.

Dievča nečakalo na ďalšie pokyny a utekalo preč cez okraj lúky až hore kopcom, kde zmizlo v tieni desiatich vojakov, ktorí sa objavili na kopci.