Hlas

Taras dojedol. Chcel sa ešte porozprávať s Mutsu, ale tá už bola niekde vonku. Hostinský ju poslal preč. Navyše prišiel Adelfrid.

„Musíme ísť, kráľ si to rozmyslel,“ oznámil mu, keď sa zjavil vo dverách jeho izby.

Taras nebol prekvapený. Iba tomu nerozumel. „Čo sa zmenilo?“

Adelfrid pokrčil plecami. „Ktovie.“

Obaja vyšli z hostinca. Svižným krokom smerovali na miesto, kam sa vybral Taras v noci. Cestou boli obaja ticho. Tarasovi v hlave vírili myšlienky. Nevedel, či má spomenúť nočné dobrodružstvo pred novým priateľom.

Na mieste ich už čakalo zopár vojakov. Taras už zďaleka vyhliadal kráľa, ale nikde ho nevidel. „Kráľ nepríde?“ opýtal sa šeptom Adelfrida. Ten záporne pokrútil hlavou. Taras zavrtel hlavou. Mohol si myslieť, že tu nebude chcieť byť.

Vojaci pozdravili bývalého kráľa pokrikom. Zjavne mal u nich stále svoju autoritu.

Pred nimi sa rozliehalo miesto, kde boli pochovaní Tarasovi draci. Hroby už sčasti zarástli trávou a inou vegetáciou. Smútiaci draci boli na zemi. Ani jeden z nich nelietal vysoko na nebi. Akoby tušili, že sa k nim blíži Taras.

Adelfrid naznačil Tarasovi cestu. Nepovedal ani jedno slovo. Dohováral sa s vojakmi, čo majú robiť. Chceli zasiahnuť, ak by nešlo všetko podľa kráľových želaní. Adelfrid ich prehováral, že všetko má pod kontrolou Taras.

Taras vykročil. Čím bol k nim bližšie, tým viac si uvedomoval, že draci môžu byť naozaj nebezpeční. Smrteľne nebezpeční.

Draci sa zhlukli na jedno miesto, kde vytvorili kruh. Keď bol pred nimi už len zopár metrov, sklonil hlavu a spomalil. Ruky mal voľne spustené popri tele a snažil sa upokojiť. Draci dokázali vycítiť jeho emócie. Snažil sa, aby jediné, čo mohli vycítiť, bol rešpekt.

Necítil teplo ani žiaru, znamenalo to, že môže pokračovať ďalej. Ani jeden z drakov zatiaľ nezakročil.

„Nemusíš mať sklonenú hlavu, pokojne sa vystri,“ ozval sa hlboký hlas.

Taras zastal. Zdvihol hlavu. Všimol si, že je od nich tak ďaleko, čo by kameňom dohodil. Uprene sa na nich pozeral. Koho majú so sebou? Nepočul o žiadnom človeku v širokom okolí, kto by sa vedel rozprávať s drakom. Okrem neho.

„Pokojne pristúp a posaď sa na zem. Do kruhu. Prišiel si sa porozprávať a my ti radi vyhovieme,“ pokračoval hlas.

Jeho nohy spravili zopár krokov, až sa dostali na úroveň dvoch obrovských žltých drakov, ktorý napoly sedeli a napoly ležali. Ich chvosty sa ležérne presúvali zľava doprava. Sadol si na zem, prekrížil si nohy a obzeral sa. V nose cítil ten známy pach. Chýbal mu. Boli tu draci všetkých druhov a farieb. Dokonca aj takí, o ktorých len počul.

„Prečo stále žiališ?“ ozval sa ten hlas znovu.