Hostinec
„Nemám dôvod ťa k nim pustiť,“ kráľ trval na svojom.
Taras stál oproti nemu a nič necítil. Žiadny hnev či súcit. „A smiem sa spýtať, čo hodláte spraviť, kráľ môj?“
Adelfrid sa uprene pozeral na kráľa. Ten mu pohľad neopätoval. Otočil sa a vyšiel hore po schodoch. „Ja nemám povinnosť hovoriť vám dvom o mojich plánoch.“
Taras jemne pokýval hlavou a odišiel. Adelfrid tam ostal a snažil sa niečo povedať, ale kráľ ho zrušil mávnutím ruky. „Adelfrid, bol si výborným kráľom, ale nechaj to na mňa. Ak urobím chybu, budem za ňu pykať ja, nie ty.“
„Uznávaš, že sa môžeš mýliť,“ povedal Adelfrid a opustil veľkú sálu. Vonku ho čakal Taras.
„Ostanem v meste. Ubytujem sa v niektorom hostinci.“ Taras mal ruky vo vreckách a opieral sa o stenu.
„Môžeš zostať u mňa.“
„Nie, nechcem robiť problémy navyše,“ odpovedal mu Taras s napriahnutou rukou. Adelfrid ju prijal a pevne stisol. „Rád som vás znovu videl.“
Taras si našiel útulnú izbu v jednom z hostincov. Na miestne pomery bol hostinec prázdny a aj preto mu tam hostinský dovolil bývať. Jedným z dôvodov bola aj jeho malá dcéra, ktorá donútila brata pomôcť Tarasovi pri kopaní jám pre drakov. Malú dievčinu stretával na každom kroku v tomto meste.
Ľudia na uliciach ho spoznávali, ale už neboli takí nepriateľskí. Teraz ním opovrhovali. Teraz mal ešte menšiu potrebu chodiť medzi dav ľudí ako predtým.
Navečeral sa dole v hostinci a po večery sa potichu vytratil hore do izby. Ľahol si na posteľ a premýšľal. Tak ako posledné dva mesiace. Spomínal na všetko, čo spolu zažili. Taras a draci.
Zo spánku ho vytrhla čiasi ruka trasúc celým jeho telom. „Vstávaj!“
Taras sa posadil a snažil sa zaostriť na nočného návštevníka. V tej rýchlosti mu prebehlo mysľou, ako sa k nemu dostal, ale uvedomil si, že nezamkol. Iba zavrel dvere. Pokojne ho mohli obyvatelia tohto mesta aj zavraždiť, pričom by sa snažili zničiť kliatbu drakov, ktorú na nich údajne uvalil.
„Čo....sa....deje?“ opýtal sa.
Nočný návštevník ho prinútil vstať. Chytil ho za ruku a chcel ho potiahnuť k dverám. Taras sa zaprel. Už sa zobudil natoľko, aby vedel, že nikam nechce v túto nočnú hodinu ísť. Za oknami vládla tma a na oblohe svietili hviezdy. „Nikam nejdem. Kto ste a čo chcete?“