III.

III.

Dnes to bol vrchol!!!! Tak ma neskutočne napálili!!!! Uf....ale pekne od začiatku....

Ale čo tam po vysvetľovaní! Oni ma normálne vyhodili! Mňa?! Manažér si ma zavolal k sebe a bľabotal mi tam dačo a výsledkom boli moje zbalené „kufre“ pred dverami predajne. To bol teda deň. Cítila som sa hrozne. Je pravda, že som rozmýšľala o skončení mojej kariéry, ale tak rýchlo?! To som nečakala. Teraz nemám chuť niekde začínať. Asi ostanem doma a budem si konečne užívať prázdniny. Dúfam, že budú stáť za to.

Úplne zdrvená som zavolala Kike, ktorá mala našťastie čas a bola v meste. Potrebovala som sa poriadne dať dole. Neholdujem alkoholu, ale proste som mala potrebu to spraviť.

„Ahoj, ty moje chúďa,“ objala ma Kika na privítanie na Hviezdku.

„Ahoj,“ odovzdane som stála.

„Musíš mi všetko povedať, vyzeráš ako zmoknuté kura,“ skonštatovala môj stav.

„Nevrav, ani by som neverila,“ poznamenala som ironicky. „Mám neskutočnú chuť opiť sa.“

„Na to zabudni!“

„Čo?“ začudovala som sa.

„Alkohol nič nerieši,“ umravňovala ma kamarátka.

„Fajn,“ s nechuťou som odpovedala.

Zaviedla ma do celkom schopného podniku, o ktorom som ešte nepočula, ale tvrdila mi, že je dosť populárny. Vyzeralo to tam útulne a zároveň drsne. Stoly so stoličkami boli ladené do tmava a steny boli namaľované nejakou ornamentálnou výzdobou, ktorá však nevyznela romanticky. Objednali sme si. Dala som si aspoň miešaný drink, keď už mi zakázala opiť sa.

„Tak začni,“ vyzvala ma.

„A s čím?“ zalomila som rukami. „Veď ma vyhodili a ešte som ani dnes nemusela ísť robiť. Ževraj ich tam bolo veľa. A tak....“

„To je od nich aké svinstvo!“ rozhorčovala sa. Prikývla som.

Sedeli sme tam asi dve hodiny. Rozprávali sa, lebo Kika vedela, že sa potrebujem teraz zabaviť niečím iným. Bola som jej taká vďačná, že si na mňa našla čas.

A potom? Potom to prišlo....

„Hentam ten chalanisko na teba pozerá,“ štuchla ma Kika.

„Ale prosím ťa. Zase zle vidíš.“

„Nie, vidím dobre,“ ubezpečovala ma, „už tu sedí minimálne polhodinu sám....a navyše pri bare a pozerá na teba.“

„Možno je to na teba a len si si nevšimla dobrý uhol,“ zaškerila som sa.

„Zase si neveríš?“ podpichla ma.

„Ale verím, len sa mi nezdá, že by som sa mohla páčiť niekomu v takomto stave,“ ukázala som na seba.

„V akom, takom?“

„Netvár sa, že to nevidíš,“ povedala som jej. „Mám neumyté vlasy, lebo som ráno trošku nestíhala, to je prvá vec. Druhá, mám na sebe oblečené veci, ktoré sú už asi dva týždne vyložené v mojej izbe, lebo moja mama sa akosi nechystala oprať ich a ostatné veci boli v práčke. A dnes sa navyše necítim nejako extra dobre, skôr by som to prirovnala ku dňu, keď sa cítim ako škaredé káčatko.“

„Ak nevieš, chalana väčšinou zbalíš, keď vyzeráš najhoršie. I keď to platí asi len pre chalanov, ktorí majú o teba vážny záujem. Nechcem sa ťa samozrejme dotknúť.“

„Uhm,“ prikývla som.

„Idem teraz na záchod a ak príde, buď prosím ťa k nemu milá,“ poprosila ma.

„On nepríde. Dobre vieš akí sú chalani u nás.“

„Ja si to nemyslím, nie sú všetci rovnakí,“ usmiala sa na mňa a odišla.

Tak som tam ostala sama.

„Ahoj, ja len....“ začula som mužský hlas a zdvihla hlavu. Stál tam on. Ten chalan, ktorý ma tak úporne pozoroval. A musela som uznať, že to bol naozaj kus!

„Ahoj,“ pozdravila som ho.

„Ja....“ začal, „nechcem aby to vyznelo nejako otrepane, ale všimol som si ťa, keď som sedel pri bare a....naozaj sa mi páčiš a ....“

V tom momente som sa začala smiať. Možno to bolo na jednej strane trápne, ale na druhej, ma neskutočne pobavil. „Prepáč,“ ospravedlňovala som sa, „ale toto naozaj vyznelo otrepane.“

„To teda hej,“ začal sa smiať aj on a prisadol si.

A na moje prekvapenie, to bola celkom príjemná konverzácia a keď sa vrátila Kika, bolo nám ešte veselšie. Ale stále to neriešilo môj problém, že som vyzerala ako debil!

Takže tento deň, nedopadol až tak katastrofálne. Lebo na moje ešte väčšie prekvapenie, mám s tým fešákom zajtra rande. Vznikol však iný problém....čo si mám obliecť?!