IV.

IV.

Prežila som to. Z jeho strany to bolo neviem-aké, ale z mojej?! To bola hrôza!  

„Kika prišla!“ zavolal môj úžasný braček zdola a už som počula jej dupot po schodoch.

Tri, dva, jedna....odrátavala som príchod hurikánu do mojej izby.

„Tak ako?! Prečo si nevolala? Kedy si prišla? Ako bolo?“ vyhŕkla na mňa Kika, ktorá mi ihneď skočila na posteľ.

„Počkaj, počkaj,“ skrotila som ju a uvoľnila jej miesto, aby si mohla ku mne ľahnúť.

„Mala si mi volať,“ upozornila ma.

„Neboj,“ upokojila som ju. „Aj som chcela, ale práve teraz som si chcela utriediť myšlienky, aby som ti to nehovorila piate cez deviate.“ Škaredo sa na mňa pozrela. „Ani neviem kde začať.“

„Kde presne ste boli, ako sa správal, či ste boli jesť, či platil a tak,“ pomohla mi.

„On bol,“ hľadala som vhodné slová, „skvelý. Platil všetko on, čo som sa cítila trošku trápne, veď vieš, že tie moje schôdzky boli len o vyciciavaní mojej peňaženky. A boli sme v kine na takom celkom príjemnom filme. A potom sme si šli sadnúť do jedného podniku a tam sme boli asi dve hodiny a domov som prišla o pol desiatej.“

„Tak skoro?“ začudovala sa.

„Boli sme spolu asi päť hodín, to je podľa mňa dosť. Navyše si nepočula všetko.“

 „Veď ja čakám, len z teba to ide ako z chlpatej deky,“ podpichla ma.

„Ach,“ vzdychla som a pozerala na strop. „Keď ja som bola taká nemožná?!“

„Zase preháňaš?“

„Nie, teraz to myslím vážne. On ma už nepozve von,“ sklamane som povedala.

„A povieš mi aj, prečo si to myslíš?“ netrpezlivo sa ma spýtala.

„Lebo vieš, že moje predchádzajúce schôdzky boli o tom, že dotyčný sa ani nepamätal, že prišiel so mnou. A ja vlastne neviem, ako vyzerá normálne rande a tak som sa správala asi divne. Bola som v šoku, že je taký milý.“

„Anabela! Neštvi ma!“ pohrozila mi Kika. „Ja som ti vravela, že nie sú všetci chalani rovnako sprostí.“

„No som zvedavá, či sa zajtra ozve,“ rozmýšľala som.

„A pusa?“ vyhŕkla.

„Na ústa, ale nie francuzák a to tiež len na konci,“ priznala som.

„No chlapec je gentleman,“ uznala Kika, „aspoň sa na teba nevrhol ako dáke zviera.“

„Možno som mu len neprišla ako dobrá korisť,“ ironicky som poznamenala.

Kika len prevrátila očami a chvíľu sme len tak ležali na posteli.

„Doriti, veď ja som mu nedala číslo!!!“ zvolala som.

„Anabela!“ Kika si sadla a dala ruky vbok. „Ty sa bezo mňa nezaobídeš?!“

„Ale mne to naozaj neprišlo na um,“ bránila som sa.

„Ale ja viem, ako sa to bude dať zachrániť,“ víťazoslávne sa pozerala na moje zúbožené ja, ktoré ešte stále bezvládne ležalo na posteli.

„Ako?“ vypadlo zo mňa.

„Ako sa náš fešák volá?“

„Dominik,“ odpovedala som.

„A vieš, že existuje niečo také, ako internet?“ postavila sa a šla mi po notebook.

„Hej, viem,“ posadila som sa, „ale neviem jeho priezvisko a to si ho mám ako niekde pridať alebo mu napísať?“

„Anabela,“ Kika prevrátila očami, „ja ťa musím vážne toho ešte veľa naučiť. Nájdeme ho len náhodou, lebo možno má spoločných priateľov, ale aj keby, tak mu nenapíšeš alebo také niečo. On sa ozve.“

„Myslíš?“ opýtala sa som nedôverčivo.

„Po prvé, ak to bolo také hrozné ako si to vykreslila a ako sa cítiš, tak bude lepšie ak budeš mlčať, a on si nebude myslieť, že si nejaká zúfalka. Po druhé ak ťa veľmi chce vidieť ešte raz, tak si nájde čas a vyhľadá ťa. Vyzeral, že je inteligentný a vie ako sa používa výmysel ľudstva zvaný internet,“ usmiala sa a už začala hľadať môjho fešáka. Môjho? Ani zďaleka nie je môj, čo je škoda. Ach.

„Baby, prepáčte, že vyrušujem, ale Anabela máš čas?“ nakukol mi do izby Viktor.

„Áno braček,“ odpovedala som, „a neviem prečo neklopeš. Čo keby sme boli nahé?“

„Ale prosím ťa,“ pousmial sa, „teba som už videl a Kiku? Aspoň okukám konkurenciu.“ Kika po ňom automaticky hodila vankúš, ale tomu sa vyhol. „Môžeš na chvíľku?“ zavolal ma von.

„O čo ide?“ vybehla som na chodbu.

„Potreboval by som helfnúť s Maťou,“ zatváril sa bezbranne. „Zajtra si nájdeš čas? Už aj tak nemusíš do práce,“ podpichol ma.

Prikývla som a šla naspäť do izby. Takže zajtra budem behať po meste a katalógoch a knižkách a pozerať filmy a....

„Mám ho,“ usmievala sa Kika a ukázala mi obrazovku.

„Ach,“ vzdychla som si, „myslíš, že sa mi ozve?“