Kamáratky, lásky a to ostatné

I.

Prevalila som sa na posteli, vydýchla preteplený vzduch a snažila sa otvoriť oči. Cez otvorené okno sa mi do izby vkrádal ďalší teplý vzduch. Viem, že je júl, ale toto teplo ma ubíja. Ale lepšie než tá poondená zima, i keď, aj tá ma svoje výhody. Túlenie sa vo dvojici, vzájomné zahrievanie a tak. Ale čo mi to tu zase behá po rozume. Mala by som vstať a ísť....robiť. Ach, „milujem“ leto strávené na brigádach. Celý čas zalezená v robote, zatiaľ čo ostatní si behajú po svete. Po lete ma každý kopec zážitkov. Moje spočívajú akurát tak v mojej výplatnej páske, ktorá nie je na chválenie.

„Anabela, vstávaj!“ zakričala mama.

Povedzte mi, kto normálny dá svojej dcére meno Anabela? Nemám nič proti tomuto menu, ak ho má niekto iný, ale ku mne sa absolútne nehodí. Dobre, moji rodičia sú normálny, ale prečo to meno?! Ono je to také poetické, povie mi mama. Krása.

„Anabela!“

„Áno!“ Veď už idem.

Oblečená, osprchovaná a pripravená na ďalší deň, som sa obzerala v zrkadle. No vcelku sa to dá. Môžem ísť.

„No, že si sa aj ukázala,“ privítala ma mama, „zase nestíhaš a volala ti Kika.“

„Po prvé,“ sadnem si za stôl a prisuniem si tanier s palacinkami, „stíham a po druhé, veď je len osem hodín. Čo chcela Kika tak skoro?“

„Stíhaš? Je už osem, ako si sama povedala a autobus ti ide o pol a pri tvojom šuchtaní potrebuješ minimálne hodinu,“ zazrela na mňa. „Nezdôverila sa mi, ale vyzerala, že ma naponáhlo,“ dodala.

„Aha, takže jej budem musieť zavolať po ceste,“ rozmýšľala som nahlas.

„Hlavne si švihni s tým jedením a nezabudni si veci.“

„Ale veď sa nemám ponáhľať s jedením,“ namietam.

„Ale aj ti vravím aby si sa nešuchtala, a ty si stále nedáš povedať.“

Radšej len prikývnem a rýchlo prežúvam. Nechcem si to priznať, ale má pravdu, trošku nestíham.

O päť minút mi odchádza autobus a ja len vychádzam z domu. Pomóóóóóc. Pripravím sa na beh a bežííííím. Jedna zákruta, dlhá ulička, skratka skokom cez dieru a ešte jedna zákruta a....som na zastávke a práve vidím ako v diaľke mizne môj autobus.

„Á, do ri....“ vyfučím zo seba. Vydýcham sa a zapnem mozog. Čo teraz? Čo? Prečo majú mamy vždy pravdu? Ach jaj. Najbližšie mi niečo ide až o pol hodinu, tak zamierim do obchodu. Zatiaľ zavolám Kike.

„Ahoj! Ty voláš až teraz?!“ privíta ma.

„A-ahoj. Ty si už hore? A čo je také dôležité?“

„Že čo? Že čo? Neuveríš mi, ale mám to!“

„Čo?“

„Moje nervy. ANABELA!! Vyhrala som ten konkurz!“

„Ahá,“ zasmejem sa, „mne to ale trvá.“

„Bolo to tam úžasné a tí ľudia....“

„Ideš do mesta?“ Zastavilo pri mne auto.

„Ahoj Marek, jasné. Vezmeš ma?“ Prikývol.

„S kým sa to rozprávaš?“ zahučala mi do ucha Kika.

„Prepáč, stretneme sa dnes večer, okej?“ navrhla som jej.

„Čo už s tebou. Pá,“ zložila mi.

A ja som nastúpila do auta.

„Kam ideš?“ spýtal sa ma môj kamarát, ktorého vidím len zriedka, ale vždy si s ním dobre pokecám.

„Do práce,“ znudene som povedala a oprela sa. Po jeho čudnom pohľade som doplnila, že je to len brigáda, načo sa zasmial, že to mu bolo jasné. „Tak, prečo sa smeješ? Teda čudne pozeráš.“

„Lebo si unavená....alebo skôr znudená?“

„Oboje,“ obaja sme sa zasmiali. „Vieš, zmeškala som autobus. Ušiel mi rovno pred nosom a nebyť teba, tak asi poriadne meškám, takže ďakujem.“

„Nemáš začo, ale máš šťastie,“ usmial sa.

„Ako to myslíš?“ začudovala som sa.

„Inokedy som plný. Dnes idem výnimočne sám, lebo idem neskôr. Ostatným to nevyhovovalo.“

„Aha,“ chápavo prikývnem.

„A čo inak? Nejaké novinky v tvojom zaujímavom živote?“

„Prosím?“ rozosmejem sa. „Ja, mám zaujímavý život? A ty si sa s koňom zrazil?“ spýtam sa, na čo sa na mňa nechápavo pozrel. „Mám pocit, že ja toho veľa záživného nezažijem.“

„Ale prosím ťa, veď ty máš vždy toľko zážitkov,“ nesúhlasil so mnou.

„No keď myslíš. No práve teraz nemám nič, ak by....“

„Do riti!“ skočil mi do reči.

„Čo sa deje?“

„Mám pocit, že dnes vážne neprídeš na čas. Pred nami je riadna zápcha ako vidím. Prepáč,“ pokrčil ramenami a zapol hudbu, „zrelaxuj sa.“

„Fajn, dnes mám vážne šťastie, ale ty za to nemôžeš,“ upokojila som ho, „či?“ Schuti som sa zasmiala a Marek sa ku mne pridal.

Po dvoch hodinách strávených v zápche, sme sa stihli porozprávať snáď o všetkom. Počasí, politike, škole, práci, filmoch, hudbe, atď. V práci ma nepochválili za môj neskorý príchod a ešte som tam musela byť dlhšie ako obyčajne. Samozrejme večer nebudem trošku stíhať za Kikou, ktorá mi dá zase hubovú polievku, že ju zanedbávam. Teraz sa však treba sústrediť na prácu.

Aha, skoro som zabudla prezradiť, čo vlastne robím. Veľmi „zaujímavú“ prácu. Robím v obchode s oblečením, predavačku alebo sa len tak motám a dokladám veci alebo ich ukladám. Absolútne ma to nebaví. Chcem odtiaľ odísť, ale robím tam len mesiac a nič iné sa mi nečrtá. Škoda.

Našťastie dnešný deň šiel rýchlo a nanešťastie sa nič zaujímavé nestalo. Domov som sa dostala bez nejakých veľkých komplikácií. Ale za Kikou som prišla, teda skôr dobehla s vyplazeným jazykom.

 „To....čo máš na sebe?“ zdesene sa na mňa pozerala Kika.

„A-h-oj,“ vydala som zo seba akýsi škrek.

„No, ahoj, ale....“

„Prosím ťa, nebuzeruj ma hneď,“ nenechala som ju dohovoriť. „Vôbec nestíham. Už od rána. Zmeškala som bus, ale našťastie ma zobral Marek a aj to bola zápcha, v ktorej som trčala dve hodiny a preto som musela byť v práci dlhšie a ledva som prišla domov a zhodila veci a šla za tebou. Ideme sa najesť? Som hladná.“

„A to si sa nemohla prezliecť?“ nedala sa.

„Nie, nemohla, lebo by si mi vyvolávala, kde som ,“ odbila som ju.

„Ver mi, počkala by som ťa.“

„Prepáč, mám sa ísť prezliecť?“ spýtala som sa.

„Ále, kašli na to,“ chytila ma, „musíme sa porozprávať. Keby dačo, tak sa zašijeme dakde vzadu.“

„Som rada, že sa za mňa nehanbíš,“ ironicky som poznamenala.

Objednala som si kofolu a veľkú pizzu. Kika si dala minerálku s tým, že ona teraz musí byť fit. Keďže vyhrala modelingový konkurz, musí sa udržiavať vo forme, čo znamená hladovať. Vrtela hlavou, keď som sa napchávala. No ja som ju ponúkla, to ONA nechcela. Po tom ako mi povedala ako prebiehal konkurz a opísala všetkých schopných chlapov, ktorí tam boli, sa k nám pridala Zuza. Tým pádom som všetko počula ešte raz. Zuza si tiež objednala pizzu, keďže som na ňu nepočkala, ale neviem čoho sa obávala lebo aj tak som jej s ňou pomohla. Vážne som bola hladná, navyše som nemohla za to, že už bolo pol desiatej. Potom sme sa rehotali na celý podnik, smiali sa na tých chlapoch z konkurzu, pretože Kika si ich odfotila a niektorí vážne vyzerali dosť vtipne. Nečakala som taký zvrat, vlastne ani neviem ako sme sa k tomu dostali, no na náš stôl sa dostali tri tequily a potom ďalšie a ďalšie a.... Domov som prišla....našťastie po dvoch nohách, nanešťastie na druhý deň do roboty. Padla som do postele. Ani neviem ako som zaspala, ale viem, že bolo pol jednej.