LI.

LI.

Ráno som sa prebudila skoro a už tretí deň po sebe som šla behať. Počas behu som si ešte raz prešla včerajší večer. Potom ako sme si to vysvetlili, sme sa len prechádzali a rozprávali. Zase len o neutrálnych témach. Ako keby vedel, že sa nechcem rozprávať o ničom vážnejšom. Dohodli sme sa aj na dnešku. Dnes som mu však povedala, nech príde ku nám.

Je možné, aby človek hovoril a robil niečo, čo vlastne nechce? Asi hej, ale to je nesvojprávny, či nie? Hm? Lebo mám pocit, že moje ústa a môj mozog sú od seba na míle vzdialené.

Namiesto toho, aby som po behu zamierila domov, skončila som pri Zuzinom dome. Zazvonila som. Bolo dosť skoro, ale dúfala, som že bude hore.

„Čo tu robíš?“ ozvalo sa mi za chrbtom a skoro som vyletela z kože. Nikoho som predtým nepočula. „Je ti dobre?“ začudovane sa ma opýtala Zuza s nákupnou taškou.

„Čo máte všetci s tým? To nemôžem vstávať skôr a ísť behať?“ ohradila som sa a utrela si kvapky potu z čela.

Zuza sa od srdca zasmiala a podišla k bránke. „Moje nervy! Počúvaš sa? Veď ty beháš,“ opäť sa zasmiala.

Zdvihla som jeden kútik úst a zavrčala som. „Máš čas na raňajky? Ak ti nevadí, že som spotená.“

„Nie, ale asi nestihneme kávu. Musím ísť na vlak. Mám nejaký pohovor kvôli novej práci. Ale ako sa máš ty?“ Otvorila bránu a obe sme sa presunuli do domu.

„Ale tak,“ mávla som rukou a zošuchla som si tenisky.

Zuza si vyzula žabky a zamierila do kuchyne, kde začala vybaľovať nákup. „Vieš, mama má teraz toho veľa a tak som pani domáca. A keďže aj ja mám toho veľa, musím chodiť na nákupy ako starý človek, ktorý nevie spať. Prepáč, že som sa ti odvtedy neozvala, ale nevedela som, kde mi hlava stojí. Navyše ten dnešný pohovor. Musela som kvôli nemu chodiť na doučko z nemčiny.“ Medzitým ako rozprávala, chystala nám obložené chlebíky. Presne vedela, čo na ne má dať. „Dobrú chuť,“ položila predo mňa tanier. „A stále si mi poriadne neodpovedala, ako sa cítiš.“

Zahryzla som do chleba, aby som nemusela hovoriť, ale jej pohľad mi nedovoľoval pokračovať v tejto stratégii. „No s Dominikom som odvtedy nehovorila, ani som s ním nebola. Ale včera som bola vonku s Radom.“ Zuza sa skoro zadusila. „A dnes ideme opäť von. Nepozeraj tak na mňa,“ bránila som sa aj napriek tomu, že sama som vedela, čo by som si povedala na jej mieste. „Bol za Viktorom a nejako sme sa k tomu dostali. Ale to je teraz jedno. Naozaj sa mi o tom nechce rozprávať.“

„Kebyže mám viac času, tak sa z toho tak ľahko nevyvlečieš,“ pohrozila mi prstom. „Inak,“ nesmelo pokračovala, pričom sa hrala so šunkou, ktorú stiahla z chleba, „pamätáš si na Martina?“ Prikývla som. „Ozval sa mi.“ Teraz som vyvalila oči ja. „Ale neviem čo s tým.“

„Veď ste sa nerozišli v zlom. Pokiaľ viem ja.“ Zuza mykla plecom. „Mala by si sa s ním porozprávať zoči-voči. Uvidíš, ako sa bude chovať naživo. Poznáš ho príliš dobre, aby ťa oklamal telom.“

„Asi máš pravdu, ale trocha sa bojím. Odvtedy som trochu nabrala na váhe a aj...“ hovorila bez toho, aby sa na mňa pozrela. Keď však zavadila ohľadom o hodiny, rýchlo od seba nasúkala zvyšok raňajok. „Moje nervy, veď to nestihnem! Prepáč,“ pozrela sa mňa, „naozaj to musím stihnúť. Ozvem sa ti zajtra alebo pozajtra. Aspoň mi podrobne porozprávaš, ako to je s tým Radom.“

Prikývla som a zvyšok svojich raňajok som si zobrala do ruky. „Maj sa! A držím palce!“ zakričala som pri obúvaní sa.

Celý deň som sa motala po dome. O pol piatej zazvonil zvonček pri dverách, ale ja som sa ešte stále chystala vo svojej izbe. Nevedela som presne, kam ideme, tak som sa prezliekala asi päťkrát, kým som si povedala, že môže byť.

Zvonček sa ozval znovu.

„Nemôžem!“ zakričala som z dverí a rýchlo sa snažila zobrať si kabelku s mobilom a peňaženkou. Ešte som na seba hodila náušnice a rýchlo sa pozrela do zrkadla.

Keď som už bola na schodoch, počula som môjho brata. „Nehovoril si mi, že dnes prídeš. Mám ísť von s Maťou a jej spolužiačkou zo strednej. A jej frajerom či manželom, ja už ani neviem.“

Ani som nečakala, čo Rado odpovie. Rýchlo som zbehla po schodoch, až sa mi spodok šiat rozvlnil. „On prišiel po mňa. Máme rande,“ chytila som Rada za ruku, aby som ho vyslobodila a usmiala som sa. Akonáhle Rado začul slovo rande, objavil sa mu na tvári široký úsmev.

Viktor vyzeral zarazene, ale nie nahnevane. Jasné. Išlo o Rada, jeho super kamoša. Kamoša, o ktorom som dovtedy veľmi nepočula. Alebo som len bola taká nevšímavá?

Keď som si nazúvala balerínky, vo dverách sa objavili moji rodičia a začudovane sa na nás pozerali.

„Idem na rande!“ zvolala som asi až príliš nahlas.

„Nebudeme dlho,“ ozval sa konečne Rado.

„Pokojne môžete,“ odpovedal za mojich rodičov Viktor. Stihla som si všimnúť otcov pohľad a mamino zdvihnuté obočie. Zase raz budem musieť niečo vysvetľovať.