LIII.

LIII.

Som na tom stále horšie a horšie. Som v kúpeľni Radovho bytu! Áno, som s ním sama! A sú tri hodiny ráno!

Viktor sa ku mne správal od rána ako k malému dieťaťu. Bolo mi to divné. Našťastie prišla Maťa a tak sme obe zakotvili na dvore.

„Tak? Deje sa niečo?“ opýtala som sa, keď som zavrela za sebou dvere. „Viktor vravel, že sa so mnou chceš rozprávať.“

„Ja?“ začudovane na mňa pozrela. Potom chvíľu rozmýšľala. „Ahá, už viem, ale to je už pasé. Ale keď sme pri tom čo sa deje, tak čo sa deje s tebou?“

„Hm?“ vyhýbavo som zahmkala a sadla si na lavičku. „Čo by sa malo diať?“

„Tvoj brat nehovorí o ničom inom len o tom, že ty a Rado spolu niečo máte.“

Trochu mi zabehlo a tak som sa rozkašľala. „Nič spolu nemáme! Teda možno...niečo...trochu...ja vlastne ani neviem.“

„A čo Dominik?“ opýtala sa ma a sústredene na mňa pozerala, ako keby chcela vyčítať môj skutočný stav mysle.

Nahlas som vzdychla. „S Dominikom nič. Nechce sa so mnou rozprávať.“

„Bola si za ním?“

Záporne som pokrútila hlavou. Vtedy som si uvedomila, že som až tak veľmi nesnažila. Ale malo zmysel zazvoniť mu pri dverách? Hoci som ho mala stále rada, viac než rada, vedela som, že som spravila chybu.

O tretej som sa vychystala z domu, aby som stihla vlak.

O pol štvrtej som už sedela vo vlaku.

O pol piatej ma Rado privítal vrúcnym objatím. Nesmelo som mu dala pusu na ústa a v duchu som sa cítila ako neposlušná školáčka. „Čo to bude dnes?“

„Nechaj sa prekvapiť,“ usmial sa, chytil ma za ruku a ťahal do budovy nákupného centra.

Písal mi, že sa stretneme pred auparkom, pretože chcel kúpiť lístky, aby sme mohli ísť na skoršie predstavenie. Nebránila som sa. Po ceste sa môj žalúdok správal, ako keby som mala mať prvé rande v živote.

Po filme sme sa šli najesť a potom slovo dalo slovo a zrazu som sa vyzúvala u neho v byte. Bol menší ako Dominikov. Ale útulný. Dve izby, z toho jedna prepojená s kuchyňou.

Rado pustil nejaké CD, otvoril víno a usadili sme sa na gauč. V hlave mi pípala kontrolka ako šialená, ale nechcela som ju počúvať. Mne jednoducho nie je pomoci.

Našťastie nedošlo k ničomu, trochu sme sa bozkávali, ale to bolo všetko. Ale z vína som bola taká unavená, že som zaspala a on takisto.

Prebudila som sa, či skôr strhla sa zo spánku. Ležala som na Radovi. Jeho ruky ma objímali, hlava položená na gauči. Trochu som sa ponaťahovala a opatrne vstala. Rýchlo som schmatla mobil na stole a pozrela sa naň. Tri hodiny! Zalapala som po vzduchu. Mama ma zabije!

Zrazu ma akási ruka chytila za bok, skríkla som. „Anabela, stalo sa niečo?“

„Stalo sa niečo?“ kričala som. „Sú tri hodiny ráno! Mama ma zabije a v tejto tme a tichu ma chytíš, ako keby som nemohla z toho zinfarktovať!“

Rado sa postavil, chytil ma za ruky a zapozeral sa mi do očí. „Písal som Viktorovi, že tu asi ostaneš dlhšie. Odpísal mi, že rodičom to dá vedieť.“

„A čo si mu napísal? Že prečo tu ostávam?“ už som nekričala, ale v hlase som mala stále paniku.

„Že sme boli v kine, a potom sme sa šli prejsť a na chvíľu sme skočili ku mne a bola si unavená. Zaspala si mi tu,“ odpovedal mi. „Neboj, nebude si myslieť nič zlé.“

„Mama ma aj tak zabije,“ zamrmlala som. „Ďakujem,“ povedala som tak, aby mi rozumel. „Idem do kúpeľne.“

Pozerám sa do zrkadla a vravím si len to, že sa do toho zamotávam. Hneď som písala babám, že mám problém a potrebujem s ním pomôcť. Napísala som kde som a s kým. Vedela som, že ráno ma zobudí pípanie správ.