Nesmúť

Taras ostal zarazený. Nevidel nikoho, kto by sa s ním zhováral. Žiadnu ľudskú tvár. Ten človek mohol byť schovaný za jedným z drakov, ale nechápal, prečo sa neukáže.

„Boli to moji bratia,“ potichu šepol Taras.

„To je trúfalé tvrdenie,“ ozval sa znovu ten hlas.

Taras hľadal očami hovoriaceho. „Bol som s nimi dlho a...“

„Mal by si ísť ďalej. A nás nechať smútiť. Boli to naši bratia.“

Chcel namietať, ale draci začali vyludzovať zvuk, ktorý bol smutnou piesňou oslavujúcou smrť.

„Teraz už choď,“ povedal hlas a draci sa začali mrviť na svojich miestach.

Taras poslúchol. Zdvihol sa a odišiel. Pomalými krokmi sa vzďaľoval od drakov. Mal zmiešané pocity, ktoré v ňom vzbudil hlas. Skutočne sa chcel s drakmi porozprávať, ale nepovedal nič podstatné. Doslova mu zakázali smútiť.

Mlčky prešiel okolo Adelfrida a vojakov. Bývalý kráľ ho chcel zastaviť, ale Taras mu rukou naznačil, aby nič nerobil.

„Čo máme povedať kráľovi?“ ozval sa jeden z vojakov.

„Nič,“ odpovedal Adelfrid, „ja mu podám hlásenie.“

„Ale,“ namietal vojak, ale Adelfrid sa mu otočil chrbtom a nasledoval Tarasa, ktorý bol už na ceste späť do hostinca.

„Čo sa tam stalo?“ zadýchane sa opýtal Adelfrid Tarasa.

„Nič,“ pokrútil Taras hlavou. „Absolútne nič a to...“ odmlčal sa.

Bol už pred hostincom, keď sa Mutsu objavila vo dverách. „Ako to prebiehalo?“ opýtala sa so zvedavými očami.

„Mutsu, teraz nie,“ zadržal ju rukou Adelfrid. „Priprav mi svoju špecialitu.“

Mutsu sa zatvárila podozrievavo. „Už nie sú raňajky.“ Ale po chvíli sa otočila a vošla dnu.

„Potrebujeme ťa,“ Adelfrid sa otočil na Tarasa. „Povedz mi, čo sa tam stalo.“

„Už som povedal.“ Znela odpoveď. Na to sa Taras otočila  vošiel dnu do hostinca rozhodnutý odtiaľ odísť. Navždy.