Objatie

„To som ja,“ vošla do dverí Roan. „Máš chvíľu čas?“

Taras mlčky prikývol.

Roan vstúpila dnu. Zavrela za sebou dvere. Až vtedy si Taras všimol, že má na sebe iba dlhé šaty z jemnej látky. Podišla k posteli. Ani jeden z nich nepovedal čo i len slovo. Oboma rukami si siahla na vrch šiat, ktoré si začala sťahovať z ramien. Taras sa odrazil od steny, čím sa prehupol na kolená. Ich tváre boli oproti sebe. Položil si ruky na jej plecia, čím ju zastavil v jej počínaní.

„Nechceš...?“ zlyhal jej hlas.

Taras sa musel sústrediť. Všetky tie veci za posledných pár dní. Dnešné rozprávanie o drakoch. Jej šaty. Bol zásadový muž, ale predsa len človek. „Chcem vedieť, prečo si ku mne zrazu taká kamarátska. A prečo robíš toto.“

„Lebo...“ začala, ale po tvári jej začali tiecť slzy. Taras jej ich utrel. „Ja...ty...my dvaja...“

„Čo ti o nás dvoch Mutsu povedala?“ opýtal sa jej, pretože vedel, kto za tým všetkým je.

„Ak ti to poviem, opäť sa to všetko zmení. Zas. A ja...“ Roan vzlykala, ale snažila sa udržať na nohách. „Mali sme byť spolu šťastní. Potom sa niečo zmenilo. Ty si odišiel. Nestretli sme sa. Od prvej chvíle, čo ťa Mutsu zbadala vo víziách, som vedela, že budeme spolu. Ale vízie sa menili. Ja som ťa nechcela stratiť. Ale dnes. Dnes som sa po prvýkrát zľakla, že si skutočne odhodlaný odísť. To som nemohla dovoliť. Viac som sa nedokázala ovládať.“

„Preto si sem prišla takto?“ opýtal sa jej, na čo prikývla. „Ale veď ma vôbec nepoznáš. Nevieš kto som.“

„Mutsu je niečo viac. Má veľkú moc. Ostatní ti to nepovedia, pretože sa boja, že im nepomôžeš. Aspoň nie dobrovoľne.“ Vymanila sa z jeho jemného zovretia, napravila si šaty a sadla si na posteľ tak ako predtým on. „Tvoji draci museli umrieť. Mutsu to vedela. Ale bolo to najrozumnejšie riešenie zo všetkých.“ Pozrela sa na neho s očami plnými sĺz. „Prepáč...teraz určite odídeš. Ale neutečieš tomu. Nikto z nás.“

Taras sa posadil vedľa nej. „Povieš mi konečne, čo sa tu deje?“

„Ty si to stále nepochopil?“ plačky sa ho spýtala. „Sme v pasci. Všetci. Preto ti nemôžem pomôcť ujsť. Jediný, kto vie ako to skončí je Mutsu.“

Nič nepovedal, iba ju objal. Tuho. A ona mu začala plakať do hrude. Opatrne ju položil na posteľ.

„Nechceš odísť?“

„Na to bude času dosť,“ odpovedal jej a zavrel oči.

Snívali sa mu nočné mory. Hovoriaci draci, ktorí ho vystríhali pred zlými krokmi, pred veľkou priepasťou. Potom ho naháňali kráľovi vojaci. Videl obesenú Roan, Mutsu krvácajúcu z očí i uší. Strhol sa.

Až neskoro si uvedomil, že nezaspal sám. Roan sa pomrvila a otvorila oči. „Mal si zlé sny?“ Mlčky prikývol. „Aj ja.“

„Nerozumiem tomu, prečo som ešte neodišiel. Čo ma tu drží.“

„Draci.“

Pohladil ju po líci. „Nie, je to niečo viac. Cítim to.“

Ruku si položila na jeho hruď a obrátila sa na bok. „Odpoveď je tu. Musí sa ti to zdať šialené. Všetko, čo som ti rozprávala.“

„Nie viac ako to, čo som počul doteraz.“

„Pomôžeš mi to ukončiť? Aby draci odišli a my sme boli slobodní. Aby si mohol odísť.“

„Ale ja možno nechcem odísť,“ povedal tak potichu, že aj tlkot Roaninho srdca bol hlasnejší.

Potom ju pobozkal. Roan sa nebránila. Prstami sa mu vhĺbila do vlasov. Taras dovtedy netušil ako veľmi po nej túžil. Prehupol sa nad ňu a nechal sa unášať svojimi inštinktmi.