Príchod
„Sú to MOJI draci!“ odpovedal Taras na otázku od vyššieho dôstojníka, ktorý sa objavil pred mestskou bránou.
„Odprac si ich niekam bokom,“ nariadil mládencovi dôstojník.
Zelenáč, Červenáč a Fialka zbystrili pozornosť a svoje mohutné telá natočili smerom k dvojici. Fialka vybafla cez nozdry kúdoľ dymu. Jemne zavrčala a natiahla krk k Tarasovi.
„To nič,“ Taras natiahol ruku k Fialke. Otočil sa na dôstojníka. „Prosím dávajte si pozor na tón. Neručím za to, ako si to vysvetlia moji draci.“
Dôstojník si Tarasa premeral. „Dávaj si na mňa pozor,“ chytil si inštinktívne meč pripevnený na boku. „Vaši draci blokujú prístupovú cestu k mestskej bráne. Mimochodom, to, že kráľ zavolal nejakého krotiteľa drakov, neznamená, že bude mať podporu u vojakov. Budeš to mať ťažšie než si myslíš.“
„Nie som krotiteľ drakov,“ precedil pomedzi zuby Taras.
Dôstojník odišiel. Taras vedel, že draci blokujú bránu, ale nemal v úmysle tu ostať. Potreboval len zistiť, kam s nimi má ísť. Dostal od kráľa pozvánku, v ktorej sa písalo, že potrebuje posilu v boji o južné hranice kráľovstva. Taras s drakmi už bojoval vo viacerých bitkách, kde plnili funkciu záloh.
Vstúpil do mesta sám. Rozhodol sa nechať drakov na neďalekej lúke za kopcom. Mali tam dosť miesta na šantenie. Nemusel sa o ne báť, vedeli sa o seba postarať.
V meste bolo rušno. Bol čas obeda a veľa ľudí bolo v uličkách mesta. Bolo postavené do kopca a ťahalo sa až k vrcholu, kde bolo hradné návršie. Prešiel okolo trhu, kde sa ponúkali veci všetkého druhu. Od jedla až po zbrane.
Po výstupe na návršie, sa pokochal pohľadom na krajinu. Rozprestierala sa od východu na západ ohraničená masívnym pohorím z oboch strán, na juhu kľukatiaca sa rieka a na severe priezračné more. Krajina bola zväčša hornatá, bohatá na drevo.
Pred bránou do hradu stála stráž. Na odpoveď, kto Taras je, mu uvoľnili cestu a voviedli do siene, ktorá bola vyzdobená freskami a dýchala z nej história. Stráže mu ukázali, že má ísť ďalej a nechali ho samého. Zabuchli sa za ním mohutné dvere, vyrobené z ťažkého okovaného dreva. Pomalými krokmi, aby nenarušil starodávnu atmosféru siene, sa pohyboval na opačný koniec, kde badal vysoký trón, ktorý bol prázdny. Vytáčal hlavu, aby si mohol prezrieť fresky znázorňujúce slávne bitky, svadby, oslavy, úmrtia.
„Krásna ručná práca,“ ozvalo sa Tarasovi za chrbtom. Otočil sa a rýchlo si pokľakol. Stál pred ním kráľ so štyrmi krížikmi na chrbte.
„Vstaň,“ podišiel kráľ k nemu. „Na takéto veci si nepotrpím.“
Taras pomaly vstal. „Rád vás spoznávam. Prepáčte, že meškám, ale mal som tú česť stretnúť sa s jedným z vašich dôstojníkov. Musel som sa najprv postarať o svojich drakov.“
„Takže ich tu nemáte?“ sklamane sa spýtal. „Chcel som ich vidieť, no čo už. Možno neskôr. Poďte, sadneme si k poháru dobrého vína.“ Kráľ sa otočil a vyšiel bočnými dverami oveľa menšími, akými prišiel Taras.
Taras ho nasledoval. Vošli do menšej miestnosti, kde bol veľký stôl. Kráľ si sadol za vrch stôl. Taras si sadol ďalej od neho, ale on mu naznačil, aby si prisadol bližšie.
„Ste mladý,“ kráľ nalial do dvoch pohárov víno, „čakal som niekoho vetrom ošľahanejšieho.“
„Zdanie môže klamať,“ Taras si zobral pohár, zdvihol ho na pozdrav a odpil si z neho.
„To máte pravdu,“ pritakal mu kráľ. „Vek nie je dôležitý. Dôležité sú skúsenosti. Preto som vás aj zavolal. Chýr o vás sa u nás už párkrát otočil. Nebudem sa okolo toho točiť. Potrebujeme vašu pomoc. Sme vo vojne.“