Raňajky
Mladá žena sa zasmiala. „Čo od vás chcem?“ urobila zopár krokov a naznačila Tarasovi, aby ju nasledoval. „Naučíte ma hovoriť s nimi.“
„To nemôžem sľúbiť. Je to niečo, čo vám daruje drak. Nie je to životná skúsenosť,“ Taras zastal, „je to poslanie.“
„Viem,“ odpovedala mladá žena na nevyrieknutú otázku. „Presvedčte ich, že mi ho majú dať.“
„Prečo? Čo z toho budete mať vy?“
„Ako ste sám povedali, je to poslanie.“ Mladá žena sa otočila k Tarasovi a položila mu ruku na plece. „Beriem to ako vaše áno. Zajtra buďte tu.“ S týmito slovami odišla.
„Ale možno nič nevyriešim. Možno sa nebudú so mnou rozprávať,“ zakričal na ňu.
Mladá žena sa ešte otočila a hlasným hlasom dodala: „Vedia, že ste tu. Zmenili svoje správanie, odkedy ste tu.“
Taras osamel. Pozoroval oblohu. Rozmýšľal. Mohol sa s nimi porozprávať aj teraz. Ale nemal silu ich zavolať. Draci, do posledného, boli na oblohe.
Taras sa vrátil do hostinca. Hodnú chvíľu nemohol zaspať. Myslel na drakov, kráľa, mesto. Napokon ho premohla únava.
Vstal na hluk, ktorý sa rozliehal pod oknami hostinca. Miestni zlodejíčkovia ukradli zopár sliepok z hostinského dvora. Taras sledoval situáciu z okna. Na konci ulice zbadal dvoch vojakov, ktorí prišli situáciu vyriešiť.
Taras nechal miestnu senzáciu tak a osviežil sa vodou, ktorú mal nachystanú vo vedľajšej malej miestnosti. Obliekol si čisté šaty a zišiel dole naraňajkovať sa.
„Dobré ráno,“ pozdravilo ho malé dievča. „Dáte si moju špecialitu?“
Taras zostal zarazený. „Ty si kuchárka?“
„Momentálne hej, pretože otec rieši veci okolo tých sliepok. To ste museli začuť. Naše sliepky som naučila hlasno kotkodákať, keď sa k nim približuje niekto, kto nepatrí do nášho hostinca.“
„Dobre, tak mi niečo prines,“ odobril jej ponuku. „Aj niečo na pitie!“ zakričal za ňou, keď odchádzala do kuchyne.
O niekoľko minút mal pred sebou pohár mlieka, opečený chleba s miestnou špecialitou nazývanou „kráľove duše“. Bolo to jedno z obľúbených jedál kráľa, Adelfrida, ktoré pozostávalo z vajec, smotany, kúsky mäsa a korenín. Prevedenie hostinského dcéry sa tomu podobalo len zložením. Formu musí ešte vypracovať. Potom mu priniesla aj cukinu. „Hoci mi najprv nikto neverí, veľmi sa k tomu hodí.“
„Koľko máš rokov?“ opýtal sa jej Taras. „Desať?“
„Jedenásť, ale budem mať dvanásť. O pár mesiacov. som veľmi šikovná na svoj vek,“ s úsmevom mu odvetilo dievča. „Volám sa Mutsu. A vy?“
„Taras,“ odpovedal Taras a pustil sa do jedla. „Ďakujem za raňajky.“
„Nemáte za čo. Dnes musíte byť plný síl. Čaká vás predsa rozhovor,“ Mutsu sa zatvárila vážne.
Tarasovi skoro zabehlo. „Ako to vieš?“
„Mutsu, neotravuj toľko hostí!“ zakričal hostinský na svoju dcéru.
„Áno oci!“ zakričala späť ku dverám, ktoré viedli von. „Musím už ísť. Dobre to dopadne,“ potľapkala ho po pleci a odišla do kuchyne.