Sobotné staničné
Vládlo bezvetrie a vlak číslo 127 spomaľoval na svojej obvyklej trase. Vchádzal do stanice na menej rušnom predmestí mesta Senar. Vpredu mu šialene blikalo svetlo, oznamujúce príchod.
Prišiel na stanicu a bolo tu mŕtvo. Stanicu. No, vlastne to ani stanica nie je. Je to prístrešok, alebo dve steny so strechou, kde sa dá skryť. Žiadna pokladňa, záchody ani poondený automat na kávu či bagetu. Sadol si na lavičku, ktorá bola studená, pretože sa tu ani nekúrilo.
Stanica skôr pripomínala podchod ako stanicu. Okrem neho tu čakal ešte jeden chalan. Vyzeral na športovca, ale skôr toho treťotriedneho. Pravdepodobne mu v ruke chýbal už len skateboard.
Ako tak sedel na lavičke, telom mu prebehli zimomriavky. Vonku bolo príjemných 20 stupňov. Ale príšerne ho boleli nohy a vonku neboli lavičky. Včera mal náročný deň. ]Alex[
Prišiel na stanicu dávno predtým, ako mal ísť vlak číslo 127. bolo tu pusto. Všetci ľudia odišli vlakom, ktorý šiel pred ním. Poobzeral si stanicu, cestu k nástupišťu, ktoré bolo až jedno. Spočítal počet stromov a vtákov, ktorí tu hniezdili. Výsledný počet bol tri stromy plus jeden polokrík alebo mladý strom, botanika mu veľmi nešla, a nula vtákov. Žiadneho nestretol. Na oblohe prelietalo zopár holubov, ale zamierili ďalej ako bola táto predmestská časť.
Napokon si všetko vyrátal a prerátal a zostal pri koľajnici na nástupišti. Na stanici nebola ani pokladňa, výpravcovia či iné technické vybavenie ako sú kamery, svetelná tabuľa či rozhlas. Pokojná stanica, nerušivý element ďaleko od centra mesta. ]Michal[
S miernou opicou vošiel do stanice, kde sedel chlapík so zachmúreným pohľadom. Najprv si chcel sadnúť, ale zima a nevraživý pohľad ho prinútili vyjsť von. Strategicky sa postavil k zábradliu, kde pri hroziacom páde sa vyskytla možnosť zachytenia sa. Jemné slnečné lúče ho hriali na tvári a pripomínali predošlú ťažkú noc.
Oblečené mal to isté ako včera. Na predmestí sa ocitol nechtiac po pripojení sa k partii svojich kamošov z nočného baru, kde včera strávili zábavný večer. Trochu z neho bolo cítiť včerajšie drinky, ale u kamoša sa to snažil prevoňať sprejom. Na sprchu nemal čas, pretože v sobotu nie každý vlak stojí na predmestí. ]Karol[
Podľa hodín už bol pravý čas, ale chvíľu mu trvalo kým sa postavil, pretože studený zadok ho nechcel pustiť. Stuhnuté svaly neposlúchali jeho príkazy. Snaha o zdvihnutie svojho tela skončilo miernym zošuchnutím na zem. Rýchlo sa poobzeral okolo seba, ale chalan pozeral práve na prichádzajúci vlak.
Na stanici sa nedali kúpiť lístky a tak ľudia museli použiť vopred kúpený lístok, predplatený alebo kúpený vo vlaku. Už stál na nohách, keď si rýchlo prehmatával vačky a nikde nevedel nájsť svoju peňaženku. Musela mu vypadnúť. Keď sem prišiel, mal ju. Tým si bol istý.
Zohol sa a snažil sa očami zamierať na svoju stratenú peňaženku. Po chvíli zbadal, že leží za lavičkami. Rukou sa ju snažil zobrať, ale márne. Lavičky boli na pevno a nemohol ich odtisnúť. Celou svojou váhou sa nalepil na operadlo, hlava natisnutá a ruka šmátrala do priestoru, kde ju tušil. ]Alex[
Medzičasom si otvoril svoje puzdro na husle, kde skrýval zbraň. Nenápadne, ako keby sa chystal hrať priamo na nástupišti a od cestujúcich ponáhľajúcich sa domov nepriamo žiadať príspevok za jeho hudbu.
Mladík stál pri zábradlí a jemne sa potácal v neexistujúcom vetre. V stanici bol ešte niekto. Chlapík, ktorý sedel. Michalovi sa zdalo, že sa mračí, ale v tom šere sa to mohlo iba zdať. Mal klobúk, ktorý mu sčasti pomáhal zakryť jeho úmysly. Mladík však nejavil žiadne zvyšky ostražitosti.to mu takisto nahrávalo do karát. Nezdalo sa mu na ňom nič zvláštne, ale rozkazy sú rozkazy.
Zbraň v puzdre nastavil tak, aby ju mohol rýchlo vybrať a namieriť. Nemalo by to byť nič ťažké a zložité. Nemalo. Avšak do stanice sa už pomaly vkrádal vlak. ]Michal[
Započul zapnuté brzdy a tak sa pomaly vydal na nástupište. Ešte raz sa obzrel a videl chlapíka, ako tam niečo nacvičuje na lavičke. Nechal ho tak a pokračoval po ceste. Na nástupišti stál hudobník. Nemal rád týchto otravných pouličných umelcov. Postavil sa na opačnú stranu ako stál on. Mal tam len málo miesta a tak stál na okraji a sledoval, ako vlak zastavuje, nevychádzali z neho ľudia a ani cez okná to nevyzeralo na spoj v špičke. Hudobník sa stále nakláňal, ako keby tam mal rozobrané husle a snažil sa ich pohľadom poskladať.
Z vlaku ani nevystúpil sprievodca. Ešte raz sa obzrel, či chlapík zo stanice nastúpi, ale toho niekde nebolo. Rukou sa načiahol na gombík, ktorým otvoril dvere a vykročil. ]Karol[
Počul tlmený zvuk, pád a odchádzajúci vlak. V duchu si zahrešil, ale peňaženku už mal vo vačku. Vybehol zo stanice a rýchlo vyšiel po ceste dúfajúc, že zázrakom stihne a zastaví vlak.
Vlak už videl len zozadu. Na nástupišti zbadal ľudské nohy, ktoré pokračovali telom. Rýchlo k nemu dobehol. Chalan ležal na zemi s jednou rukou v dráhe vlaku a s druhou pridŕžajúc si brucho, z ktorého presvitala červená farba.
Spomenul si na hudobníka, ktorého videl kútikom oka, ale teraz nikde nebol. Pozrel sa smerom, kde bol, ale ostalo tam ležať iba puzdro. Podišiel k nemu, ale nič v ňom nebolo. Rýchlo sa vrátil k stonajúcemu chalanovi. ]Alex[
Chlapík vybral mobil a volal sanitku. Nevládla sa ani pohnúť. Ranu, čo si držal , bolo už akýsi pud sebazáchovy. Možno to bolo aj kŕčom. Na prstoch a medzi nimi cítil teplú krv. Prichádzajúcimi sekundami sa vytrácal a zaspával. Snažil sa držať otvorené oči. Nevládal. A tak ich zavrel. ]Karol[