Tajná zbraň
Taras sa otáčal. Hľadal pohľadom pascu. Jediné vysvetlenie bolo, že o nich vedeli. Vedeli o drakoch. Ale ako mohli? Draci by mu o vyzvedačoch povedali.
Prvá línia, pozostávajúca z mužov s kopijami sa zrazila s nepriateľom. Muži padali na zem za sprievodu kriku. Na druhej strane mali muži krátke mečíky. Boli nižšej postavy a rýchlo sa uhýbali kopijam. „Strelci!“ zaznel rozkaz zo zadnej časti vojska. Spoza Tarasovho chrbta vypálilo niekoľko stoviek šípov, ktoré dopadli ďaleko za prvú líniu nepriateľa. Zasiahli nepriateľových strelcov. Taras čakal. Čakal na vhodný okamih, kedy by vystrašil mužov. Začínal však pochybovať, že táto stratégia zaberie. Prvá línia sa preriedila. Po bojisku sa rozliehali výkriky, ktoré trhali uši dôstojníkovi. Nemal rád, keď v boji zomierali jeho muži. Vedel, že sú to otcovia, manželia, snúbenci, synovia.
Draci prešľapovali z jednej nohy na druhú. Taras z nich vycítil netrpezlivosť. Výkriky mužov preťal pískajúci zvuk, ktorý prerážal vzduch. Za prvou línou dopadli modré chrobáky, ktoré sa veľkosťou podobali malému psovi. Ako dopadli na zem, vystrčili svojich osem nôh, rozprestreli tykadlá, ktorými vetrili vo vzduchu. Taras kričal pokyny. Kričal, čo mu sily stačili. Nevnímal okolie. Prvá línia padla, nepriatelia sa stiahli. Muži za Tarasom sa dali takisto na ústup. Draci boli v ohrození.
Prvýkrát, keď Taras počul o drakoch, mal sedem rokov. Bola to spomienka, ktorá sa mu vryla do pamäti na celý život. Jeho otec mu každý večer rozprával príbehy jeho otca. V ten osudný večer, mu spomenul príbeh spoza veľkých polí a hôr, ktoré sa nachádzali ďaleko na východe. Bol to príbeh, ktorý ho očaril. Rozprával o mohutných tvoroch, ktorý dokážu jedným dychom spopolniť polia a lúky. Vyhasiť, ale i darovať život. Taras počúval s otvorenými ústami. Sníval o drakoch dni, mesiace a roky. Sen sa mu splnil, keď mal štrnásť rokov...
Taras stál na mieste. Ostal sám so svojimi drakmi. Fialka vybafla dym a dupala na mieste. Otrasy zeme spôsobovali modrým chrobákom ťažkosti v orientácii. Ostatné draky ju napodobňovali. „Odleťte preč!“ z plných pľúc kričal Taras, „okamžite vzlietnite!“ Hurhaj z boja stíchol a jediné zvuky rozliehajúce sa po bojisku bol jeho krik a dupot ťažkých nôh. Rozbehol sa za Fialkou. Cestou odkopával chrobáky, ktoré sa mu plietli pod nohy. Zabiť ich rozšliapnutím nebolo možné. Ich telo pokrývala chitínová vrstva, ktorá bola niekoľkonásobné zhrubnutá. Vybral krátky meč, ktorý mal schovaný v pošve pri ľavom boku. Jedného chrobáka nabral na hrot, vyhodil ho a vo vzduchu preťal napoly. Ostatné chrobáky spozorneli. Tykadlami zacítili praskajúcu chitínovú pokožku. Niektorí zmenili smer. Taras sa približoval k Fialke. Bol od nej len na pár krokov, keď sa zase ozval pískajúci zvuk. Nepriatelia vystrelili dvojnásobnú dávku chrobákov, ktorým sa draci nedokázali vyhnúť. Boli ich stovky. Dopadali na zem, na drakov, na Tarasa. Draci začali revať a snažili sa striasť chrobákov z ich mohutných tiel.
Jeho prvý vysnívaný kontakt bol pri zachraňovaní mohutného storočného draka. S otcom sa vydali na obchodnú cestu na východ. Ich cesta viedla na úpätia hôr, ktoré boli také vysoké, že ich vrcholky boli zahalené večnou tmou. V nich žili bájne tvory, draci. Keď ešte slnko len ospalo vstávalo, mladý Taras objavoval okolie. Nešťastnou náhodou sa pošmykol a padol do rokliny, ktorá bola skrytá pred zrakmi neďalekej obchodnej trasy, ktorou prišli aj on s otcom. Okrem modrín a vytknutého členka, bol Taras v poriadku. O pár krokov ďalej si všimol zvláštne modré škrupinky. Jednu chytil do ruky. Bola tvrdá a predsa tak krehká. V rokline ich bolo veľa. Sledoval stopy, až sa dostal k niečomu úžasnému...k drakovi, ktorý mal dĺžku asi desať metrov. Ležal na zemi a kňučal. Okolo neho boli modré chrobáky. Boli na ňom, kde mu zaživa vyžierali mäso, vedľa neho, vo vzduchu. Taras stál s veľkou úctou, ale zároveň tušil, že chrobáky drakovi ubližujú. Otec mu niečo spomínal vo večerných príbehoch. Zdvihol najbližšiu palicu a zahnal sa po chrobákoch. Týmto malým činom si získal srdce draka, ktorého sa snažil uchrániť, ale nedokázal mu pomôcť úplne. Chrobáky boli neodbytné a drakov koniec nezvratný, ale drak mu stihol dať dar...
Taras striasal zo seba chrobáky. Jemu nemohli spraviť nič, iba ho poškriabať. Drakom však mohli smrteľne ublížiť. Keď sa chrobáky dotknú pokožky draka, omámia ho a potom sa im stane presne to, čomu nedokázal zabrániť ako štrnásťročný chlapec. Padol na kolená pod ťarchou množstva drobných tiel, ktoré v ňom cítili hroziace nebezpečenstvo. Začínal sa báť toho, čo sa neodvratne blížilo...