Upozornenie
Taras ich zbadal dosť skoro na to, aby sa neuchýlil naspäť do svojho prístrešku. Namiesto toho si sadol pred neho na zem. Čakal, kým prídu až k nemu. Draci sa začali zobúdzať. Vojaci zišli z kopca. Pred nimi sa rozprestierala masa tvorená veľkou bojovou jednotkou. Na nebadaný pokyn sa draci uhli. Vytvorili medzi sebou cestičku, do ktorej sa zmestili nanajvýš dvaja vojaci vedľa seba. Ako sa približovali k Tarasovi, úniková cesta sa za nimi zatvárala. Poslední z nich sa otáčali. Draci z nich cítili strach.
„Pozdravený buď kráľ!“ zvolal prvý z vojakov.
Taras kývol hlavou. Ostal sedieť. Tušil, že nič dobré ho nečaká. Aj jeho draci to cítili.
Dopredu sa predral dôstojník, ktorého si pamätal z prvých chvíľ pred bránou mesta. „Neodpovedáš na pozdrav?“ zahrmel.
„Nie som obyvateľ mesta a ani kráľovstva,“ odpovedal mu pokojne Taras.
„Si hosť,“ povedal dôstojník vážne, „a hosť by sa mal vedieť správať.“
Taras sa postavil. „Áno, mal.“
„Nechajme týchto rečí,“ pokračoval dôstojník, „kráľ ma poslal, aby som zhodnotil tvoju vojenskú silu. Mám ťa zasvätiť do plánu boja.“
„Počúvam,“ Taras naznačil rukou pozvanie dnu.
„Nespravím to,“ rázne ho odmietol. „Prišiel som ti oznámiť, že s mojimi mužmi nepočítaj.“
„Naša spolupráca je na rozkaz kráľa....“ začal Taras.
„Kráľa si vážim,“ skočil mu do reči. „Nápad s krotiteľom drakov však nepodporujem. Nikdy som nemal rád čudné stvorenia a už vôbec s nimi nebudem bojovať.“
Taras zvážnel. „Prosím, aby ste opustili toto miesto.“
Vojakom to nemusel dvakrát hovoriť. V týchto končinách drakov ešte nevideli. Ľudia, ktorým to nebolo súdené, sa pri nich necítili dobre. Voči Tarasovi chovali bázeň. Dôstojník ich však viedol bitkami a životom. Vojaci s dôstojníkom sa otočili a zamierili k mestu. Taras osamel.
„Teraz to budeme mať ťažké,“ povedal si skôr pre seba ako pre svojich verných spoločníkov. Zaduneli ťažké kroky a za ním sa z lesa vynorila Fialka. Podišla k nemu a oprela si hlavu o jeho plecia. „Sme v tom sami. Iba ja a vy.“
Nasledujúce ráno prišla ďalšia návšteva. Tentoraz sám kráľ so sprievodom. Taras sa už staral o drakov. O stravu sa nemusel starať, boli to veľmi dobrí lovci. Venoval sa ich taktike boja, ich telu a dymu.
„Vidím, že sa veľmi dobre staráte o ich potreby,“ ozval sa kráľ spoza jeho chrbta.
„Starať sa o tých, ktorých mám rád, mi nerobí ťažkosti,“ Taras sa otočil a poklonil sa. „To asi nikomu.“
„Máte pravdu,“ kráľ vyzval rukou Tarasa, aby sa postavil. „Prišiel som si pozrieť našu posilu v plnej kráse.“
„Ste spokojný?“
„Už na prvý pohľad vzbudzujú rešpekt. Sú to neskutočné tvory. Vždy som sníval o tom, že budem mať vlastného draka,“ kráľ sa obzeral po lúke.
Draci spozorneli a začali nesúhlasne mrmlať. Taras si to všimol. „Nemajú radi, keď sa o nich hovorí ako o domestikovaných zvieratách,“ upozornil kráľa.
„Nechcel som ich uraziť,“ kráľ sklonil hlavu smerom k drakom, „už som dospel. Teraz viem, že draci sú vznešené tvory a veľmi silné. Viem, že nie som hoden byť v ich prítomnosti dlhšie, ako je potrebné.“
Draci sa utíšili a Taras sa pousmial. Vedel, akí sú jeho draci hrdí. Niekedy sa dokázali hlboko uraziť a pokaziť tým celú taktiku boja.
„ Pozývam vás na čašu dobrého vína,“ Taras ukázal smerom k skromnému stanu.
„Cením si vašu pozornosť,“ začal kráľ, „ale mali by ste si odpočinúť. Ráno prišiel ku mne posol. Vojsko sa blíži a bitka tiež. Zajtra príde váš čas. Dúfam, že včerajšia návšteva priniesla ovocie a zajtra spojíme naše sily.“
Taras mlčal. Dôstojník mu dal jasne najavo, že s jeho pomocou nemá počítať. Kráľ, podľa jeho slov, o tom nevedel. „Budeme pripravení,“ sklonil hlavu.
„Vyspite sa dobre, aby sme zajtra mohli oslavovať víťazstvo.“ Kráľ so svojím sprievodom odišiel.
Na Tarasa spadla ťarcha. Pomyslenie na zajtrajší boj ho gniavil. Potreboval pripraviť drakov na ukážku ich sily. Potreboval zosnovať plán, ako zastrašiť nepriateľa a vyhnúť sa priamemu boju.