V.

V.

„Anabela!“ zvrieskol mi niekto do ucha o pol ôsmej ráno. No kto iný by to mohol byť, ak nie Viktor.

„Ja ťa neznášam,“ zastonala som  a capla som po ňom rukou.

„Veď sme sa dohodli,“ bránil sa.

Posadila som sa. „Ale to sme sa dohodli, že ideme tak skoro?“ útrpne som sa na neho pozrela.

„Aspoň budeme mať viac času,“ mykol plecami, „a spravil som ti raňajky.“

„No to by som si prosila,“ zliezla som a začala sa dávať dokopy.

„Už nevládzem,“ zastavil ma braček práve, keď som sa už rozbehla a môj kreatívny mozog pracoval na dvesto percent.

„Máš päť rokov?“ pozrela som na neho.

„Nie, ale nestačí ak to spravím pri nejakej večeri?“ postavil sa na kraj uličky v nákupnom centre, aby sme nezavadzali ostatným.

„No,“ zazrela som na neho, „tak to si si mal rozmyslieť už včera a mohla som mať iný program.“

„Aký prosím ťa?“ zasmial sa.

„Vieš čo,“ dala som ruky vbok, ignorujúc jeho blbú poznámku, „poďme si sadnúť a znova to preberme. Asi si už prišiel na to, že to nie také ľahké, ako si si na začiatku myslel.“

A tak sme si sadli.

„Prepáč, že som ťa do toho zatiahol, ale bez teba by som bol bezmocný,“ priznal sa mi Viktor.

„V pohode,“ kývla som hlavou.

„Nevedel som, že mám myslieť na všetky detaily. Skôr, či neskôr by som na to prišiel aj sám....“

„Ale to by ti už lepilo, nie?“ dokončila som za neho. Prikývol. „Požičaj mi mobil, pozriem si správy.“

„Prečo si nekúpiš dotykový, aby si ma neotravovala?“ sťažoval sa, ale už mi ho podával.

„Lebo by sa naša konverzácia potom značne zúžila a navyše by som bola na nete stále,“ usmiala som sa. Úsmev mi však dlho nevydržal a bola som vďačná, že sedím. Pootvorila som ústa, pri čom som vyzerala dosť komicky, keď som si to neskôr nacvičovala pred zrkadlom.

„Si ako kapor na suchu,“ poznamenal Viktor.

„Hm?“ strhla som sa a skoro mi padol mobil na zem.

„Dávaj bacha,“ chcel mi ho zobrať.

„Počkaj,“ vyšmykla som sa mu, aby som sa odhlásila a až potom som mu ho podala. „Musím si zavolať,“ dodala som.

„Okej, ja idem pozrieť nejakú knihu, práve som dostal dokonalý nápad,“ natešene mi povedal a už bežal preč.

 Rýchlo som zavolala Kike.

„Áno?“

„Neuveríš!!!!“ zvrieskla som jej do ucha.

„Ak neohluchnem, možno,“ sucho dodala.

„Čo robíš? Ruším?“

„Ale pribrala som. Čo by nebolo, až také zlé, ale mám pocit, že teraz sa nezmestím do tých mojich super šiat, ktoré som si chcela vziať na fotenie.“

„Aha, chápem.“

„No, ale kašli na to. A čo máš?“ opýtala sa už s väčším entuziazmom.

„On mi napísal!“ začala som skákať, ale keď som si uvedomil  kde som, teda v nákupnom centre, ukľudnila som sa.

„To vážne?!“ na plátku mi zvrieskla do ucha ona.

„Počkaj,“ zarazila som sa, „ty si neverila, že sa mi ozve?“

„K tomuto sa radšej nevyjadrujem,“ zasmiala sa.

„Ani ja. Už sa teším ako prídem domov a odpíšem mu.“

„A nie si doma?“ začudovala sa.

„Nie, brázdim s Viktorom obchody.“

„Ako dlho?“

„Asi šesť hodín.“

„Ešte ho to baví?“ prekvapene sa spýtala.

„Už prestáva,“ zasmiala som sa.

„Okej, večer prídem, tak zatiaľ.“

Viktora som našla v obchode a vysvetlil mi ten jeho dokonalý nápad. Pravdupovediac som na neho hrdá a už sa teším, kedy ho zrealizuje. Maťa sa poteší a mám pocit, že to bude lepšie ako na tej dovolenke. Prišli sme domov a hneď som trielila k počítaču. Mama ma však zastavila a zvyšok dňa som zavárala uhorky, ktorých sme mali požehnane, ani neviem kde ich vzala. Sú v júli uhorky???

Večer prišla Kika a nútila ma, aby som mu odpísala, ale nakoniec uznala, že pod nátlakom, by som napísala nejakú trapošinu, za ktorú by som sa neskôr hanbila. Spravili sme si babský večer. Film, pukance, otravovanie môjho brata, napchávanie sa a smiech. I keď to s tým napchávaním nebolo nejaké extra, keďže slečna Kika je modelka, tak sa pchala zeleninou. A ja som bola na tie všetky dobroty sama. To mám priberať sama? No to je úroveň!