VI.

VI.

Sedela som za kuchynským stolom a tlačila do seba raňajky.

„Ty si už hore?“ prekvapene sa ma opýtala mama, ktorá vošla do kuchyne v župane.

„Hej,“ prikývla som s plnými ústami.

„A je dnes nejaký zvláštny deň?“ zobrala pohár a otvorila chladničku.

„Hm,“ rozmýšľala som, čo si mám vymyslieť. Nemôžem jej povedať, že idem s Fešim von. Ešte to nie je nič vážne a nechcem to zakríknuť. „Mám schôdzku,“ vyhŕklo zo mňa skôr, ako som stihla nad tým rozmýšľať.

„Áno?“ so záujmom sa opýtala. Prisadla si ku mne a naliala si mlieko do pohára. Ponúkla mi ho, ale ja som zavrtela hlavou, že nemám na ňho chuť. „No? Aj mi niečo bližšie povieš? Alebo si len hovorila skôr, ako si mi chcela prezradiť pravdu?“ odhalila moje kučeravé myšlienky.

„Je fajn. Teda nepoznáme sa dlho a bude to vlastne len naša druhé rande alebo ako to mám nazvať. Ak sa neráta ten deň, keď sme sa zoznámili,“ doširoka som sa usmiala.

„Očividne si akási živšia,“ štuchla do mňa.

„Len to prosím ťa nespomínaj pred Viktorom,“ prosebne som sa  na ňu pozrela, „zase si by si robil srandu a potom by ho preveroval. Teraz má aj tak dosť starostí s Maťkou.“

„Má len o teba starosť,“ upokojila ma mama. „A aké starosti?“

„Ty to nevieš?“ zháčila som sa. Žeby som zasa povedala niečo, čo je tajomstvom?„Veď vieš, čo čakala Maťa na dovolenke.“

„Ahá, prsteň,“ zasmiala sa. „Už som sa zľakla, že Viktor zase vymýšľa. Maťka má už s ním aj tak dosť roboty.“

„To hej,“ pozrela som sa na hodinky, „doriti! Musím letieť.“ Vyštartovala som hore do izby rýchlo sa obliecť.

„Uprav si slovník, mladá slečna,“ zakričala za mnou mama.

„Ešte raz prepáč za to, že som si nevypýtal tvoje číslo. Bol som asi dosť mimo,“ pozrel sa na mňa tými krásnymi očami.

Sedeli sme na lavičke. Dnes naplánoval malú túru po Karpatoch. Nenáročnú, ale peknú a prekvapil ma svojimi rozšírenými vedomosťami  v botanike a zoológii. Až som lapala po dychu, ako všetko sypal z rukáva po latinsky, teda aby som bola presná nazýval ich odbornými názvami. Začali sme v Rači a potom sme sa dostali na Pánovu lúku. Práve tu sme zakotvili. A rozprávali sme sa.

„Dúfam, že ti nevadí dnešný program,“ usmial sa.

„Nie,“ zatienila som si oči rukou, „mám rada túry.“

„Nemal som príliš chuť ísť do kina alebo sa motať dakde v meste.“

„To chápem, veď je krásne.“

„Ale proti kinu nemám nič,“ dodal a zdvihol ruky na obranu.

Ako mi s ním bolo dobre. Mám pocit, že som konečne našla chalana, s ktorým sa dá porozprávať aj o niečom normálnom. A nepozerá mi stále do výstrihu, i keď som si všimla, že si ma párkrát premeral pohľadom, ktorý skončil na mojom hrudníku. Cesta naspäť ubehla nanešťastie rýchlo. Šli sme sa však najesť, i keď som protestovala, že nevyzerám schopne ísť niekam do spoločnosti, ale skončili sme v milej reštaurácii, kde to až tak nevadilo.

„Čo si dáš?“ spýtal sa ma.

„Rezeň a opekané zemiaky so šalátom,“ pohotovo som odpovedala.

„Hm, to znie chutne, ale ja si dám asi bryndzové halušky. Mám na ne chuť už veľmi dlho.

„Ja viem urobiť úžasné halušky,“ pochválila som sa. Výnimočne moje kuchárske zdatnosti na ne  stačili.

„No neviem. Najprv by som ich mal ochutnať,“ rozmýšľal, „takto, to neviem posúdiť. Mala by si mi ich uvariť.“

„No počkaj,“ zastavila som ho, „variť, to až po takom mesiaci, čo sa budeme poznať. Nebudem predsa mrhať svojím kuchárskym umením na niekoho, koho poriadne nepoznám.“

„To máš pravdu,“ zasmial sa.

Prišla som domov úplne vyčerpaná. Pred bránou už stepovala Kika.

„Jémine, to si kade šla tým busom?“ rozhorčovala sa.

„Prepáč, ja som mu vravela, že nech na to dupne, ale vôbec nechápal proti komu stojí,“ zasmiala som sa.

„Tak? Ako bolo?“ vyzvedala. „Do telefónu si nič nechcela povedať.“

„Ach,“ vzdychla som si a namierila dnu, „to bolo také....normálne a som unavená.“

„Takže  vaše druhé rande vypálilo dobre?“

„Myslím, že hej i keď neviem, či to môžem nazvať práve rande,“ vyzula som sa a rýchlo dala dole ponožky a šla ich rýchlo odhodiť do špinavého prádla. Bola som preč z domu asi osem hodín a ak to zrátam dokopy, aj s tým teplom a túrou, tak  by som ich mala rovno zahodiť. Mama zase bude nadávať, ale hodím to na Viktora. Na čo ho mám?

„Ale môžeš,“ vyzula sa aj Kika, „niektorí majú teóriu, že ísť von s chalanom je vždy rande. Ja túto teóriu nezastávam, lebo by som asi nič iné nerobila len randila.“

„Musím ísť do sprchy. Choď zatiaľ ku mne a niečo si vymysli,“ popohnala som ju.

Čistá, voňavá a trochu prebudená som otvorila dvere na izbe, kde Kika hypnotizovala dvere.

„To si tam čo robila?“ vyčítala mi.

„Prečo?“ spýtala som sa.

„Lebo ti došla sms a ja som bola taká taktná, že som ju neotvorila.“

„To som teda vážne prekvapená,“ konštatovala som a rýchlo schmatla mobil.

„Tak?“ netrpezlivo mi nakúkala ponad plece.

„Hm,“ zamrmlala som.

Bola od neho. Že mu bolo fajn, že sa teší na ďalší krát a že som bola roztomilá. Roztomilá??? Červená ako paprika od tepla, spotená a trochu čudná. Vzdychla som si a zvalila sa na posteľ.

„Čo tu ochkáš?! Veď sa mu páčiš!“ zhrozila sa Kika nad mojou reakciou.

„No to je síce milé, ale čo mu mám odpísať?“

„Ty máš, ale problémy,“ prevrátila očami a ja som sa postupne dostávala do normálu.

Porozprávala som jej celý môj dnešný deň. Samozrejme, že mi skákala do reči a kým sme sa porozprávali prešli asi tri hodiny. Po jej odchode som sa snažila hodiť na posteľ, ale prišla za mnou mama a nenápadne sa snažila dozvedieť,  ako som sa dnes mala. Pripomínala mi pubertiačku, ale s radosťou som jej vyrozprávala, ako dnes bolo. A dala mi pár rád, ako sa nepodceňovať. Mala by som si ju vziať k srdcu. Myslela som na to, keď som zatvárala oči. A ešte na Dominika a na tie jeho ruky a....chrrrr.