VII.

VII.

„Som rád, že si si našla čas,“ usmial sa a podržal mi dvere. Vychádzali sme z Mckáču. Boli sme si dať zmrzlinu, ktorú tam robia neskutočnú.

„Aj tak nemám čo robiť,“ povedala som a zahryzla do zmrzky. Až po nejakých piatich krokoch mi došlo, že to vyznelo dosť čudne. „Teda myslela som to tak, že....že nikde nerobím, lebo ma vyhodili. Nie preto, že ťa beriem ako nejakú z núdze cnosť.“

„Ja som to pochopil,“ zasmial sa, „si taká roztomilá, keď hovoríš skôr, ako rozmýšľaš.“

No fajn, takže som zase za divnú. Pomóóóóc. To však nebolo najhoršie. Ako som dojedla zmrzlinu, vyhodila som zašpinenú vreckovku a akosi som sa zvláštne otočila a moja podprsenka??? Vypovedala službu!!! Áno, rozopla sa mi?! To bol trapas. V ten deň nebolo tak teplo a tak som mala na sebe aj ľahký kabát, tak som sa necítila až tak hrozne. Ale automaticky som stiahla k sebe ruky. Nevedela som, čo robiť. Boli sme v Starom meste. Mala som mu povedať: prepáč, ale zapnem si podprdu lebo sa mi rozopla? To som nemohla!! A áno, najbližšiu polhodinu som chodila len tak a moje dve krásavice neboli až tak kryté, akoby mali. Vtedy sa ukázala výhody mojej menšej veľkosti košíkov. Keby som mala také céčka, ktovie, kde by skončili.

Počas tej polhodiny som vážne nemala kde zastať a tak keď sme boli pri nábreží, vyslobodil ma Dominik.

„Je ti niečo?“ spýtal sa ma.

„Prečo?“ nechápavo som sa pozrela a tuhšie stisla vlastný hrudník.

Zastal a oprel sa o múrik. „Neviem, či len zle vidím, ale mám pocit, že poslednú polhodinu si stuhnutá alebo nesvoja,“ povedal pozerajúc sa na Dunaj.

„No, vlastne....“ začala som.

„Spravil som niečo?“ prerušil ma.

„Nie,“ začala som sa smiať. Pripadalo mi to veľmi smiešne. Uvoľnila som však ruky a podvedome si rýchlo siahla na prsia. Dominik nechápavo pozeral. „Toto je absolútne trápne,“ začala som. „Rozopla sa mi podprsenka a nemala som to ako vyriešiť. To sa stalo,“ sklopila som zrak. Nemohla som sa na neho pozerať.

„Uf, to mi odľahlo,“ povedal, „ale chápem. Asi sa poznáme dosť krátko ma to, aby si sa mi zverovala s takými vecami. Veď som vlastne cudzí. To ako keby som ti ja povedal, že sa mi postavil.“

V tom okamžiku som sa mu pozrela na rozkrok.

„Teda, nie žeby sa mi teraz postavil,“ reagoval na môj pohľad, „a nemyslím to tak, že by si nebola atraktívna pre mňa a preto sa mi ne....“

„Nechajme to tak,“ skočila som mu do reči, „mám pocit, že sme sa obaja zamotali.“

Stíchli sme. Len tak sme tam stáli a pozerali pred seba. Teraz mi to znie vtipne, ale vtedy som sa cítila naozaj podivne.

„A zapneš mi ju prosím ťa?“ otočila som sa k nemu. „Aby som sa tu nemusela veľmi odhaľovať.“

„Jasné,“ prikývol, „na akú veľkosť?“

„Strednú,“ otočila som sa mu chrbtom.
„Skôr som si predstavoval, že ti ju budem rozopínať, ako zapínať,“ strčil mi ruky pod tričko.

„A ja zas, že o tom, či sa ti postavil alebo nie, sa budeme baviť pri inej príležitosti,“ vrátila som mu to.

„Hotovo,“ jemne ma pohladkal po chrbte a mnou prebehla triaška.

„Ďakujem,“ otočila som sa.

Stáli sme tvárou tvár a čakala som....vášnivý francuzák. A on? Mi dal nežnú, krásnu, vášnivú, obyčajnú pusu. Bola nádherná, až som nečakala, že taká obyčajná pusa môže byť.

 Mám pocit, že po dnešku už spolu chodíme. Po tej puse sme sa chytili za ruky a boli sme spolu ešte dlho, šiel ma odprevadiť na bus a celou cestou som sa smiala na tej podprde a rozplývala sa nad jeho nežnosťou. Ani som to nemala komu povedať, lebo  Kika dnes ráno cestovala do Milána. Kamarátka modelka, čo čakám.