Výnimočná Mutsu

Po dlhšom tichu sa ozval prvý Taras. „To, čo ste chceli, je nereálne.“

Roan záporne pokrútila hlavou, pričom nespustila zrak zo špičky dýky.

„Chcete ma zabiť?“ spýtal sa Taras s miernou iróniu v hlase .

Roan opäť pokrútila hlavou. „Nie, veľmi dobre viete, že nie. Bez vás by som nedostala to, čo chcem. Vy,“ ukázala dýkou na jeho krk, „tam pôjdete znovu a vyriešite to. Predsa tu nemôžu byť tak dlho. Ľudia z nich majú strach a bojím sa, že by mohli urobiť hlúposť. Po tej bitke visí vo vzduchu nepísaná dohoda o mieri, ale dokedy?“

Taras sa zdvihol zo stoličky. Roan ho nechala ísť. Bez slova vyšiel z dverí a pred domom si všimol chlapov, ktorí čakali na jasný signál, kedy môžu vojsť.

„Choďte naspäť do hostinca,“ ozvala sa Roan zvnútra.

„A čo Mutsu?“

„Dozviete sa v pravý čas,“ odpovedal mu ženský hlas.

Taras ešte chvíľu postával, ale potom sa rozhodol vrátiť k hostincu. Muži ho sledovali očami a mal pocit, že to tak bude dovtedy, kým zotrvá v meste.

V pokoji izby si Taras ľahol na posteľ. Nastal večer a on mal pocit, že sa z tohto miesta nedostane bez toho, aby sa mu niečo stalo. Nemal ísť za Adelfridom. Nemal byť zvedavý na drakov. Nemal sem vtedy vôbec prísť. Pretočil sa na bok a zahľadel sa do izby, ktorá tmavla postupne so zapadajúcim slnkom.

Niekto zaklopal na dvere. „Áno?“

„Nebudete večerať?“ opýtal sa hlas hostinského za zatvorenými dverami.

„Nie,“ ozval sa Taras stále ležiaci na posteli.

Hostinský niečo zamrmlal a bolo počuť kroky vzďaľujúce sa od jeho dverí. Taras sa rýchlo postavil a doslova vystrelil z dverí.

„Kde máte dcéru?“ zakričal na hostinského, ktorý sa otočil a neveriacky na neho pozeral.

Nastalo zvláštne ticho. Hostinský sa pomalými krokmi priblížil naspäť k Tarasovej izbe. „Prečo sa pýtate?“

Taras rozmýšľal, či jej otec tuší o TOM. Ani sám nevedel, o čo ide. „Potreboval by som sa jej na niečo pýtať.“

„To sa môžete aj mňa,“ odpovedal mu s tvrdým výrazom.

„Vaša dcéra,“ začal nesmelo, „je iná. Chcem vedieť, ako a čím.“

„Vidí to, čo môže byť,“ potichu mu odpovedal hostinský, čím Tarasovi potvrdil najbláznivejšie myšlienky. „Dajte jej však pokoj. Kráľ zakázal akýkoľvek náznak veštenia a predpovedania.“

„Myslím, že by to pomohlo kráľovstvu. Veď Adelfrid...“

„On už nie je kráľom. A ja nechcem prísť o dcéru.“ S týmito slovami sa hostinský otočil a nechal Tarasa samého.