XI.

XI.

„Ty si bola včera riadne líznutá, že?“ Dominik ma privítal bozkom na líce.

„No trošku,“ priznala som sa. „To bolo z tej správy až tak vidieť?“ začudovala som sa.

„Asi hej, keď mi prišla asi trikrát. A navyše si mi asi desaťkrát dokola opakovala, ako ma máš rada,“ privinul si ma k sebe.

„A to som si myslela, že to bolo milé,“ zaksichtila som sa.

„Veď bolo,“ frnkol mi po nose, „aspoň som zistil, ako veľmi ma máš rada.“

No fajn. To je zase trapas. Po dlhom čase som to trocha nezvládla s babami a už je z toho trapas prvej triedy! To by som snáď ani nebola ja.

„Ideme do kina? Alebo sa prejsť na hrad a niekam sa potom zašiť?“ spýtal sa ma.

„To druhé,“ vybrala som si. „A ty si včera čo robil?“ zmenila som tému.

„Bol som s chalanmi vonku, keďže som ich nevidel veľmi dlho. Neboj, bol som slušný,“ zdvihol ruky na obranu. „Keď som prišiel domov, tak som ešte pozeral telku a zaspal pri nej, ale našťastie som sa zobudil, lebo mi prišlo pár správ od jednej milej dievčiny.“

Tak ja sa snažím odbočiť od témy, a on to zase vytiahne, i keď som bola polichotená, že práve ja som tou milou dievčinou.

„Dlho si ich nevidel?“ nasledovala som jeho vlnu myšlienok. Prikývol. „Prečo?“

„Bol som preč. Dva roky v LA.“

„Čože?!“ skríkla som, ale asi som neodhadla silu svojich decibelov.

Dominik ma pustil. „Pokoj, nerozčuľuj sa,“ začal sa smiať.

„Prepáč, že som tak zakričala,“ ozvala som už tichšie. „Len, že som to nevedela a vlastne o tebe asi neviem nič. Iba to aký si úžasný, a že ideš na mňa pomaly.“

„Tak je čas zmeniť to,“ chytil ma za ruku a vykročili sme smerom na hrad.

Áno, správne. Kráčali sme pešo z Nív až na hrad. Ani to netrvalo tak dlho, asi to bolo tou spoločnosťou. Ak sa nad tým zamyslím, tak som naozaj nič o ňom nevedela. Keď sme sa rozprávali, tak vždy to bolo o takých všeobecných veciach. O jeho minulosti nepadlo nič, ako keby bol nejaký zločinec....haha....snáď nebol.  

Nakoniec vysvitlo, že bol rok v Londýne a potom rok v Los Angeles. Ach, snáď by ma tam mohol niekedy zobrať. To ak poviem Kike, tak tá zošalie! Ale naspäť k tým jeho pobytom. Robil si tam školu, teda nejakú extra školu a trochu aj praxoval. Takže nielen, že môj chalan je úžasný, on je extra úžasný. Jazykovo zdatný, už sa teším, ako si ho vyskúšam. Anabela! Zase tie blbé nápady.

„Dáš si ešte niečo?“ spýtal sa ma môj super chalan.

Sedeli sme v kaviarni pod hradom.

„Nie,“ odfúkla som si. „Tá káva ma dostala. Som z nej naliata a ešte k tomu aj tá minerálka.“

„Zmenšil sa ti žalúdok?“

„To nie je vtipné,“ zazrela som na neho. „Pýtaš sa, ako keby som bola nejaká veľká žrútka.“

„Ale, nie si,“ povedal nepresvedčivo, za čo som ho buchla.

„Pomaly pôjdem,“ oznámila som mu.

„Škoda,“ chytil ma za ruku a pritiahol si ma. „Kedy môžem prísť po teba?“

„Ako po mňa?“

„No, k tebe domov,“ pozeral sa na mňa tak nevinne, ale ja som sa nenechala oblafnúť.

„Ty chceš akože vidieť mojich rodičov, či čo?“

„No skôr oni mňa, nie? Asi chcú vidieť s akým ťuťmákom sa to túlaš.“

„No to chcú, ale neviem, či to chcem aj ja,“ uzemnila som ho.

„Tak zajtra okolo piatej. Budú už doma?“

„Mali by, ale neprídeš po mňa,“ stále som si tvrdila to svoje.

„To si myslíš ty,“ pobozkal mi ruku.

„Ja ti nepoviem svoju adresu,“ vyplazila som sa.

„Zistím si,“ zaškeril sa.
„Nedáš si to vyhovoriť?“ snažila som sa akokoľvek zachrániť.

Záporne pokrútil hlavou. Bola som ako topiaci, ktorý sa aj slamky chytá. Viem, že ho nemôžem skrývať do nekonečna, ale ešte som na to nebola psychicky pripravená. Nie, že by som sa hanbila za rodičov, či za neho, ale nemala som pocit, že to zvládnem. To zas bude zajtra deň. Budem dúfať, že moja mama vymyslí niečo, skôr ako jej oznámim, že príde. Ale počkať, veď ja im to nemusím povedať. Pousmiala som sa.

„Čo ti je vtipné?“ chcel vedieť Dominik.

„Ale nič,“ zavrtela som hlavou. Veď počkaj! Mňa tak ľahko nedostaneš krásavec.