XII

XII.

Pozerám sa do zrkadla už asi polhodinu a stále žiadna inšpirácia. Asi si zavolám na pomoc Maťu. Moje nervy, Anabela! Správaš sa, ako keby to bolo tvoje prvé rande!

Zazvonil zvonček.

Pomoc! To bude Dominik! Nestíham! Rýchlo musím na seba niečo hodiť, kým mu neotvorí otec alebo mama. Počkať...nie sú doma. Uf. Počkať! Viktor je doma! Moje nervy!

A už som letela dole schodmi a zastavila sa až pri nevraživom pohľade môjho brata na Dominika. Dominik stál vonku pred dverami a Viktor stál opretý jednou rukou o zárubňu a druhou zvieral dvere. Maťa stála za ním a niečo mu šepkala do ucha.

„Prečo ho nepustíš dnu?“ vstúpila som do tejto záhadnej scény. Môj brat sa ešte nikdy takto netváril, keď išlo o mňa a nejakého chalana. Teraz ho postihol bratský zmysel pre ochranu svojej mladšej sestry?!

„S ním nikam nepôjdeš,“ precedil pomedzi zuby Viktor a ani sa nepohol z miesta.

„Ahoj,“ zakýval mi Dominik a usmial sa. Tváril sa, ako keby sa ho to netýkalo.

„Viktor, tebe sa čo stalo? Nemám tri roky,“ skrivila som obočie. „A ak si si nevšimol, tak  s ním chodím už dlhšie a vôbec to nie je tvoja vec.“ Maťa mi niečo ukazovala, ale nerozumela som jej.  Už bolo aj tak neskoro. Viktor sa otočil a zazrel na mňa.

„Ty vôbec nevieš, kto to je. Je to obyčajný...“ nestihol dokončiť vetu, lebo zozadu ho za ruku schmatol Dominik.

„Prečo jej najprv nepovieš, prečo sa zrazu správaš ako debil?“

Viktor chcel niečo povedať, ale zastavila ho Maťa. Ja som využila príležitosť. „Vy dvaja sa poznáte?!“

„Všetci traja,“ odpovedala mi Maťa pričom držala Viktora za ramená. „Zo školy,“ dodala.

„Nepomôžete nám?“ Namiesto postavy sa vo dverách objavila veľká taška. Hlas patril otcovi.

Ako prvý z nás sa spamätal Dominik a zobral tašku. Dnu vstúpil otec a za ním mama. Zrazu mal každý z nás v ruke tašku a niesli sme ich do kuchyne. Ako ich tam všetky dostali? Nechápem.

Dominik odložil tašku, ktorú zobral a potom pomohol mne. „Ja som Dominik, teší ma,“ podal ruku mame a potom otcovi.

„Takže ťa konečne doniesla ukázať?“ zasmial sa otec, za čo ho mama pokarhala pohľadom.

„Aj nás teší,“ usmiala sa mama.
„Prečo...“ začal Viktor.

„Neviem ako vy dvaja, ale my ideme pozerať film,“ skočila mu do reči Maťa.

„My ideme von,“ reagovala som pohotovo.

„Nechcete ostať na večeru?“ spýtala sa nás mama. Maťa aj jej naznačila, že to nie je dobrý nápad. Ona to pochopila, na rozdiel odo mňa. „Ale asi na to nie je vhodný čas.“

„Prečo nie?“ ozval sa otec, ako upratoval nákup. Nik mu neodpovedal. „Hm?“ zdvihol hlavu.

Mama kývla hlavou, že môžeme ísť. Ústami som naznačila, že ďakujem a podobne aj Maťke. Dominik pozdravil. Otec ho pozval niekedy na návštevu, ale to ešte ja neviem, či mu dovolím. Čo malo toto znamenať?! Oni sa poznajú! Prečo mi to nespomenul! Ach!

Vyšli sme von. Chytil ma za ruku, nechala som ho. Nakoniec, mala som z toho v bruchu zimomriavky. Na konci ulice som začala.

„Ty poznáš môjho brata? Preto si vedel adresu? Chodil si s ním na školu? Prečo si mi nič nepovedal?“ vysypala som zo seba.

„No,“ začal, „prepáč, že som ti to nepovedal. Áno, chodil som s ním na školu. Boli sme spolužiaci. Boli sme veľmi dobrí kamaráti, tým pádom poznám aj Maťu. Preto som vedel tvoju adresu.“

„Boli?“

„Ako si si mohla všimnúť, Viktor ma neprivítal veľmi nadšene. Nerozišli sme sa veľmi v dobrom. Pohádali sme sa.“

„A kto mal ten zlý názor?“ spýtala som sa.

„Ja,“ zastavil a privinul si ma k sebe. „Keď si vravela, že ma vlastne vôbec nepoznáš, asi si nebola ďaleko od pravdy. Bál som sa, že sa budeš na mňa vypytovať u brata a to by nebolo pre mňa plus. A viem, že to vyznie ako klišé, ale naozaj som sa zmenil.“

„Aha,“ vypadlo zo mňa. „Takže sa nemusím báť, že ma niekde zatiahneš, znásilníš a zakopeš?“ zažartovala som.

„No doteraz som sa správal veľmi slušne, je načase, začať s násilnosťami,“ zasmial sa.

„Už som sa bála, že to nepríde.“

Pobozkal ma. Ale, že pobozkal! Akože francuzák! Bol v tom jazyk! No neverila som. Sa mi normálne podlomili kolená. Našťastie ma chytil. Bol to jednoducho pekný večer. Zase sme sa mali o čom rozprávať.

A nie pre ten bozk a to jeho super telo som sa tvárila, ako keby sa nič nestalo. Mala som sa na neho hnevať? Poznám si vlastného brata a možno sa pohádali pre nejakú blbosť. Nezaujímala som sa prečo to bolo. Zmenil sa. Nemám mu veriť? Neviem to vysvetliť, ale ja cítim, že hovorí pravdu. Ak týmto podstúpim riziko, že ma využije....podstupujem ho a celkom dobrovoľne. Je to tu čierne na bielom.

Musím ísť spať. Som psychicky a emotívne vyčerpaná. Zajtra ma určite čaká výsluch zo všetkých troch strán, Maťu nerátam, snáď bude na mojej strane.