XIII.

XIII.

Sedela som v izbe na posteli a Viktor na stoličke. Sedel na nej obkročmo a rukami sa opieral o operadlo.

„Prečo si mi nepovedala, kto to je?“ povedal to oveľa miernejším tónom, ako sa prezentoval včera.

„Odkiaľ som mala vedieť, že ho poznáš?!“ nedala som sa.

„Ale nezaškodilo by ti, ak by si sa spýtala.“

„Tak teraz mám za tebou chodiť s každým novým menom?“ nechápala som. „Nebuď smiešny.“

„Anabela,“ začal mierne, „prežil som s ním veľa a....“

„....boli ste veľmi dobrí kamaráti a pohádali ste sa,“ skočila som mu do reči. „Viac ma nezaujíma. Poznám ťa a viem, že ani ty nie si niekedy najúžasnejší.“

„Ale,“ snažil sa pokračovať.

„Žiadne ale,“ zastavila som jeho protesty, „ak sa popálim, tak to beriem úplne na seba. Ver mi. Už nie som malá.“

Chcel ešte niečo povedať, ale len mávol rukou a postavil sa. Hodinové presviedčanie nemalo zmysel. Pri dverách som ho zastavila poďakovaním za to, že má o mňa starosť. Odpoveďou mi bolo hlasné buchnutie dverí.

Po namáhavom premýšľaní v posteli som zišla dole do kuchyne, kde ma čakali moji rodičia. Mama varila obed a otec jej asistoval od novín. Prisadla som si k nemu. Čakala som nejaké ohlasy. Nič. Boli ticho. Obaja. To bolo podozrivé.

„Vy mi nič k tomu nepoviete?“ udivene som sa opýtala.

„K čomu?“ otec naďalej študoval noviny.

„Netvárte sa, že nič.“

„Podľa mňa bol milý,“ ozvala sa mama, ako miešala niečo v hrnci.

„Vychovaný,“ zhrnul otec.

„To je všetko?“ čudovala som sa.

„Myslíš, že príde na to pozvanie?“ spýtal sa otec, pričom konečne odtrhol oči od novín. Mykla som plecami, že neviem. „No mal by ho prijať, ak si nás nechce pohnevať.“

Fajn, takže otec mi s ním už chystá svadbu či čo?! Neviem, či mám byť rada, ako sa k tomu postavili. Keby mi dávali veľa otázok, nadšená by som asi nebola. Teraz som....sklamaná?

„A prečo sa Viktor správal ako veľký brat?“ spýtala sa mama.

„Lebo mi ho neschvaľuje,“ vstala som a otvorila chladničku, dúfajúc, že tam bude pomarančový džús.

„A povedal ti aj prečo?“ pokračovala mama. Otec už zase pozeral do novín.

„Nezhodli sa v nedávnej minulosti.“

„Nevedel som, že sa poznali,“ zapojil sa otec. Podcenila som ho. Aj pri tom čítaní novín, bol schopný počúvať.

„To ani ja,“ priznala som.  Naliala som si plný pohár a vypila ho do dna. A potom ďalší. „Do včera.“

„A vieš aj čo bolo to „nezhodli sa“?“ zisťovala mama. Záporne som pokrútila hlavou. „A chceš to vedieť?“

„A mne si hovorila, že sa nemám do ničoho miešať,“ pokarhal moju mamu otec. „Nepleť sa do toho. Keby to Anabela chcela vedieť, tak sa spýta. Viktora alebo Dominika.“

Keby nás vtedy niekto videl. Mama sa obrátila k otcovi. Obe sme mali otvorené ústa. Normálne nás dostal do úzkych. Jeho asi vymenili. Mám pocit, že som doteraz svojho otca v takýchto veciach dosť podceňovala.

Normálne som sa mu vrhla okolo krku a poriadne ho objala. „Ďakujem oci,“ pošepkala som mu.

„Nemáš za čo,“ otec ma tiež objal. „Je to moja otcovská povinnosť. A nemysli si....keď sa bude pán dokonalý správať zle, tak mu ukážem. Veď si moje dievčatko.“ Nato sme sa všetci traja rozosmiali.

Po rozhovore s rodičmi som šla skontrolovať mobil. Písal mi Dominik, že sa dnes nevidíme, lebo musí robiť. Nemám si myslieť, že to je kvôli včerajšku, ale že to naozaj nešlo nijak inak zariadiť. Dnes asi vybehnem s babami von.