XLI.

XLI.

Ráno bolo ťažké. A ako! Ale nanešťastie som už doma a sedím v posteli a hlava mi padá dolu, ale aj tak sa snažím čítať si knihu a medzitým sledovať počítač a novinky zo sveta.

Len, čo som otvorila oči, Dominik už potichu našľapoval okolo postele a balil si veci. „Dobré ránko,“ usmial sa na mňa, „nemohol som spať. Už ma chytá cestovná horúčka.“

Iba som sa prevrátila na druhý bok a dúfala som, že keď zavriem oči, bude len začiatok dovolenky. Ale nič sa nestalo. Pomaly som sa zodvihla a došuchtala sa do kúpeľne, kde som sa osprchovala, aby som sa ako tak zobudila.

Potom som sa rýchlo zbalila. Medzitým Dominik objednal dole v reštaurácii stôl, aby sme mali romantické raňajky.

Samozrejme, že ako vždy sme sa najedli do prasknutia. Miestami som hodila na svet okolo seba smutné oči, ktoré si Dominik nevšimol, teda aspoň som si to myslela.

Keď sme už sedeli v taxíku smerom na letisko, dal mi ruku na stehno a naklonil sa ku mne, aby ma pobozkal. „Prečo si taká smutná?“

„Ja?“

„Kto iný?“ zasmial sa. „Veď keď budeš chcieť, môžeme sa sem ešte vrátiť alebo pôjdeme niekam inam.“

Mlčky som prikývla a pozrela sa opačným smerom. Do očí sa mi nahrnuli slzy a nechcela som, aby to videl. Išli na mňa moje dni. V každej bunke svojho tela som cítila, aká som precitlivená. Navyše sa cez leto a horúčavy moje telo zblázni a vôbec nedodržuje akési periódy. Potom je to o to citeľnejšie.

„Len som prestala na chvíľu myslieť a asi si si môj prázdny výraz inak vysvetlil,“ mykla som plecom a nahodila ležérny tón hlasu. „Avšak ďalší výlet neodmietnem,“ usmiala som sa na neho a vtisla mu pusu na líce.

Na letisku bolo rušno. Skoro som tam párkrát zablúdila, až si Dominik robil srandu, že mi dá čip, aby vedel, kde ma hľadať. Po všetkých kontrolách a čakaniu, sme sedeli v lietadle. Nebola som unavená, ale hlava sa mi dotkla operadla a už som zatvárala oči. Potom ma iba čiesi ruky drgli, aby som neprespala aj vystupovanie.

Na letisku ma čakal Viktor s blbými poznámkami. Na Dominika len kývol hlavou a skoro som sa s ním ani nestihla rozlúčiť.

Objal ma a dal mi pusu na líce. „Zavolám ti zajtra, dobre? Dnes musím ešte chystať papiere do práce.“

Prikývla som. Pri odchode som mu zakývala a otočila sa na Viktora. „Prečo sme ho nemohli zobrať domov?“

„Ku nám? A čo by tam asi tak robil? Nestačilo, že ste boli spolu tak dlho...“

„Ty blbec, k nemu domov. Počkaj, zavolám mu.“

„Pozri, už je pri MHD,“ ukázal mi Viktor zastávku cez predné sklo auta.

„Ahoj, nemáme ťa vziať na byt? Aby si sa nemusel trepať cez celé mesto...“

„Nie, ty si aj tak unavená a Viktor očividne nie je rád, že som prežil cestu, takže to nechajme tak.“ Dominik sa zasmial do telefónu.

„Okej,“ zložila som. „Si naozaj neskutočný. Skoro si ma od neho násilím odtrhol a ešte si bol aj taký...“ zúrila som na Viktora.

„Ale sestrička, nerob si vrásky. Ponáhľam sa a nemám čas na to, aby si sa s ním hodiny lúčila, keď ste boli spolu tak dlho.“

Zvyšok cesty som mu nepovedala ani slovo.

Doma som sa zvítala akurát tak s prázdnym domom, pretože naši išli na dovolenku. Takú krátku, nečakaná a spontánnu, ako ju sami označili. Na Viktora som len fľochla pohľadom a zamierila som hore do izby.

„A nemáš začo!“ zakričal za mnou ešte predtým, než som tresla dverami izby.