XLIV.

XLIV.

Zo spánku ma vytrhli zvuky kuchyne. Otvorila som oči. Hlava ma bolela a pomaly som sa dostávala do prítomnosti. Ležala som na gauči v objatí Rada.

Snažila som sa postaviť tak, aby som ho nezobudila. Precupitala som do kuchyne s obavami, kto v nej bude. Keď som uvidela Maťu, odľahlo mi.

„Ahoj,“ pozdravila som ju a skľúčene som si sadla za stôl.

„Ahoj,“ ozdravila ma, ale neotočila sa. Chystala nejaké jedlo. Všimla som si, že krája mäso a dáva ho do pácu. Boli sme obe ticho, až kým mäso neskončilo v chladničke. „Nechcem sa do toho miešať, ale čo sa tu deje?“ opýtala sa ma a konečne sa na mňa pozrela.

Pokrčila som plecami. „Nič.“

„Toto je nič?“ prekrížila si ruky na hrudi a oprela sa o kuchynskú linku. „Myslela som, že tu bude Dominik. Mala si voľný večer a nájdem ťa tu s ním?“ ukázala prstom do obývačky.

„Je to zložité,“ odvetila som a v duchu som sa cítila tak zahanbene!

„Keby som neprišla ja, ale Viktor? Čo by si robila?“

„Ten má Rada rád. Možno by sa potešil,“ sarkasticky som odvetila.

„Anabela!“ Maťa sa odrazila od kuchynskej linky a priblížila sa ku mne. „Povedz mi, čo sa tu deje. Mala som pocit, že medzi tebou a Dominikom, to je v poriadku. Hoci neviem, čo sa dialo na dovolenke, ale nemala som pocit, že by sa stalo niečo zlé.“

Zrazu niekto ticho zakašľal. Obe sme sa pozreli tým smerom. Stál tam Rado. Ako keby sa nič nedialo. Nemal opuchnuté oči ako ja. Necítil sa pod psa ako ja. „Napíšem ti. Majte sa,“ rozlúčil sa a zmizol.

Kývla som hlavou. Maťa zovrela pery a ticho čakala na môj prejav.

„Prišiel Rado a prišiel aj Dominik. To je všetko.“

„Dobre viem, že to nie je všetko,“ pozorne si ma premerala pohľadom, „ale ak nechceš, tak mi to nemusíš hovoriť. Dnes na obed majú prísť vaši. Preto som chystala to mäso. Ideme po nich autom a potom prídeme sem.“

Vtedy som si spomenula na to, že má prísť Dominik. „Mohla by si ich niekde zdržať? Prosím.“ Maťa sa na mňa so záujmom pozrela. „Má prísť Dominik. Potom ti to všetko vysvetlím. Teraz nemám na to síl.“ Naozaj som nemala silu ani náladu rozprávať sa o tom, prečo tu bol Rado. Prečo príde Dominik. Prečo som taká koza.

„Dobre,“ povedala Maťa. „Iba som zostala zaskočená. Naozaj sa nechcem miešať do tvojich vecí. Podľa mňa si už dosť veľká, aby si to zvládala. Tvoj brat si to niekedy nemyslí, ale ja áno,“ usmiala sa na mňa. Nakoniec ma potľapkala po pleci a odišla.

Hlavu som si oprela o stôl a v duchu si nadávala, že čo som to ja za človeka.

Pomaly sa blížil obed. Nervozita vo mne sa postupne stupňovala. Upratala som obývačku i kuchyňu, osprchovala sa. Snažila som sa spomenúť si, čo sa dialo po tom, ako Dominik odišiel.

Rado ma utešoval. Plakala som, hovorila nezmysly a plakala. Otvorili sme si víno a potom zaspali pri nejakom filme. Ale to, či sme sa bozkávali alebo mali nejaké intímnosti, na to si nespomínam.

Dvanásť hodín. Sedela som na gauči a bezducho prepínala programy. Každú chvíľu som pozerala na mobil, či mi nezazvoní.

Prešlo päť minút a ja som na vrchole poskladanom z mojich nervov.

Ďalšie tri minúty a ja pomaly padám z vrcholu a viem, že na dne ma nečaká nič pekné.

Štvrť na jednu. Klopanie pri dverách.

Rýchlo som vyskočila z gauča, vypla telku a prešla k dverám. Nadýchla som sa. Otvorila som dvere a pred nimi stál Dominik. Na očiach mal tmavé okuliare a bol neskutočne krásny.

„Ahoj,“ pozdravila som ho a nevedela som, či mu mám dať pusu alebo nie. Moje pochybnosti vyriešil sám.

„Môžeme ísť dnu?“ Prikývla som a pustila ho dnu. Zamieril do obývačky, ale naznačila som mu, aby šiel do mojej izby. Stále som mala na mysli, že môže prísť celá naša delegácia. Maťa je super, ale moji rodičia sú niekedy neovládateľní.

V izbe som za sebou zavrela dvere. Zostala som stáť pred nimi. Dominik stál pri mojej posteli.  Nevedela som, čo mám povedať ako prvé. „Prepáč, ja...“ začala som, ale prerušil ma.

Dal si dole slnečné okuliare. „Už som sa dlho neopil tak ako včera.“

Zostala som zaskočená, pretože som nečakala od neho niečo takéto. Ani som nevedela, či ho mám pochváliť alebo čo. „Uhm.“

„Myslel som, že po tej dovolenke...že sme sa dosť zblížili. Že si pochopila prečo idem na to všetko tak pomaly.“ Stál oproti mne a uprene sa na mňa pozeral. „Ale ako som včera videl, zjavne potrebuješ niečo iné. Aspoň si sa so mnou nemusela dohodnúť.“

Au. To bolelo. „Tak to nebolo,“ bránila som sa, „on prišiel neohlásene. Len sa zrazu na mňa vrhol a...“

„Ty si sa zjavne nebránila. Neviem, ako by to dopadlo, keby som neprišiel.“

Zarazila som sa. Ako by to dopadlo? Ako by to včera dopadlo? „Nie, určite nie,“ záporne som pokrútila hlavou. „Mám rada teba.“

„Ale aj jeho, či sa mýlim?“

Trafil do čierneho. „Možno trochu,“ vyhŕkla som a následne som si v duchu dala poriadnu nakladačku. Ako som mu to mohla povedať? „Ale jemu som povedala, že je koniec a že budem s tebou. Včera to bola jedna veľká chyba.“

„Keď si mi vravela, že si s niekým bola, ani by mi nenapadlo, že to bude on. vieš, ani on nie je dokonalý. Ale to nie je moja vec.“ Sadol si na posteľ. „Povedal som ti veci, ktoré nevie veľa ľudí. A pravdupovediac ma ten včerajšok zranil. Nie som nejaká bábovka, ale vidieť ťa, ako sa s ním... Ja sa s tebou nechcem deliť. A vôbec nie s ním.“

„Ale veď sa o mňa nemusíš deliť.“

„Keby si k nemu necítila nič, tak včera by to tak nevyzeralo. Aj napriek všetkému, stále ho budeš mať v hlave. Ja to poznám. Nie je to dobré. Vôbec. Ani pre jedného.“

„Dominik, ja som nechcela. Bol to len taký emocionálny a pudový skrat. Ja ťa mám naozaj rada,“ prisadla som si k nemu.

„Možno by bolo dobré, keby si si to trochu nechala rozležať v hlave.“

Nie. Túto vetu hovoria ľudia vtedy, keď hovoria o nejakej vymyslenej pauze alebo o rozchode. To nie. „Ja nechcem žiadnu pauzu alebo...“ nedokázala som to ani vysloviť.

„Je to najlepšie riešenie,“ povedal to ako keby nič. Ako keby sa mi teraz nerúcal svet. „Musím už ísť, mám ešte kopec roboty.“

Do očí sa mi začali tlačiť slzy. Snažila som sa ovládať. „Je mi to ľúto,“ potichu som povedala.

Dominik vstal, podišiel k dverám a otvoril ich. „Aj mne,“ zašepkal a zmizol na chodbe.

Zrazu som zacítila na lícach zradné slzy. Postavila som sa a chcela ísť za ním, ale na chodbe som začula hlasy.

„Ja som už na odchode,“ bol to Dominik. „Musím sa ponáhľať.“

„Anabela je hore?“ opýtala sa ho moja mama. Asi prikývol, pretože som nič nepočula. „Tak sa maj!“ zakričala za ním moja mama. „Anabela! Už sme doma!“ zakričala smerom hore.

Nemala som hlas na to, aby som jej odpovedala. Na lícach som mala stále viac a viac sĺz.

„Idem za ňou. Určite je unavená. Vravela mi, že z tej dovolenky sa ešte nespamätala. Zlatko, ty zatiaľ sprav rodičom nejaké osviežujúce drinky a vyber to mäsko. Môžeš ho začať aj robiť,“ ozvala sa Maťa.

„Ja to idem spraviť,“ odpovedala jej moja aktívna mama.

„Nie, Viktor to urobí veľmi rád. Vy si choďte len sadnúť do obývačky a spravte si pohodlie.“

Potom bolo len počuť Viktorovo mrmlanie a kroky smerujúce hore. Rýchlo som zaliezla do izby. Klopanie na dvere a Matina hlava v nich, mi priniesli ďalšiu dávku sĺz.

„Prepáč, dlhšie sa ich nedalo zdržať. Hlavne tvoj brat sa ponáhľal,“ začala, ale keď ma uvidela, vošla dnu a zavrela za sebou dvere. „Je to až také zlé?“

Iba som mlčky prikývla.