XLIX.

XLIX.

V noci ma asi osvietilo. Moje oči sa otvorili presne o piatej ráno a môj mozog mi vravel, že som už hore. Automaticky som sa začala obliekať a až predo dvermi som si uvedomila, že idem behať. A tak som bežala. Bežala. Rozmýšľala a bežala. S hudbou v ušiach som si premietala doterajšie udalosti. V istom momente sa mi v očiach zaleskli aj slzy, ale premohla som sa. Bola som si sama na vine.

Rozhodla som sa, že Dominikovi nemám čo vyčítať.

Po pol hodine behu som sa ocitla znova pred domom. Zadýchane som otvárala dvere, za ktorými som počula veselý smiech. Tenisky som si vyzula iba nohami, pretože sa mi nechcelo zohnúť. Hoci som mala včera svalovicu, dnes to nebolo až také hrozné. Bola som prekvapená sama zo seba. Ale tak bola som behať. To už samo o sebe o niečom hovorí.

Keď som vošla do kuchyne, aby som sa napila, načapala som mojich rodičov. Mali romantické raňajky  vo dvojici. Mama bola v župane a otec mal na sebe len pyžamový spodok. Z tvári sa im dala vyčítať radosť. Pousmiala som sa nad tým, pretože to bolo znamenie, že aj takto sa dá žiť. Šťastne až naveky.

Keď si ma však všimli, ostali zarazení. „Nenechajte sa rušiť,“ prehovorila som ako prvá a rýchlo som sa načiahla po pohár a naplnila ho vodou. „Len sa napijem a idem hore do sprchy. Som spotená z behania.“

„Z behania?“ žasol môj otec. Mlčky som prikývla. „Kde je moja dcéra, ktorá nevie ráno vstať?“ opýtal sa ma. Mama ho zato štuchla do ramena.

Pohár som do seba rýchlo naliala, až som sa skoro zadusila a položila ho do drezu. „Je tu,“ ukázala som na seba.

„On to tak nemyslel,“ ozvala sa mama, ale ja som už bola jednou nohou na schodisku. Hore som opäť počula ten smiech. Aspoň niekto je v mojom okolí vo vzťahu šťastný. Teda, ak sa nad tým zamyslím, tak každý je šťastný. Iba ja nie.

Potriasla som hlavou a nasmerovala som sa do kúpeľne.

Poobede som sa chystala na menšiu prechádzku. Musela som ísť niečo kúpiť do drogérie, keďže mama šla do práce a niekto minul všetok papier na záchod. Niekedy mám pocit, že ho asi raňajkujeme alebo čo.

Bol ďalší pekný deň a tak som sa vydala von v sukni a tričku na ramienkach. Obula som si plátenky, ktoré až tak nekričali pri mojom vyskladanom outfite. Po ceste som nestretla nikoho známeho, s kým by som si pokecala. Na jednej strane som bola rada, ale na druhej....rada by som s niekým prehodila pár slov. Opäť som začala rozmýšľať nad hľadaním práce, ale akosi som mala nutkanie nerobiť to.

Keď som bola len pár krokov pred naším domom, všimla som si zaparkované auto. Nebolo nikoho, koho poznajú moji rodičia. Navyše boli obaja v práci, výnimočne. Srdce sa mi rozbúchalo a v kútiku duše som vedela, kto to je. Stále som však dúfala, že to tak nie je.

S odhodlaním som vkročila na náš pozemok. Zatiaľ som ho nevidela. Nebol v aute, ani vonku, musel byť dnu. S hlbokým výdychom som otvorila vchodové dvere. Jeden pár topánok navyše, hlasy z obývačky. Vyzula som sa a šla vybaliť nákup do kuchyne. Iba som ho tam odložila, lebo som sa s ním nechcela premávať po dome. Zobrala som si pohár malinovky a opatrne nakukla do obývačky. Bol tam. Sedel tam a veselo konverzoval s Viktorom.

Zrazu som sa cítila taká sama. Tak opustene a zničene. Chcela som niekoho objať, pobozkať, držať za ruku.
„Špehuješ nás sestrička?“ opýtal sa ma Viktor so zdvihnutým obočím.

Pokrútila som hlavou a vošla dnu. „Nie, len som bola zvedavá, že kto je taký zúfalý, aby prišiel za tebou domov.“

„Ďakujem, za označenie môjho stavu,“ zasmial sa dotyčný.

„Rada poznáš, nie? Bol tu....“

„Hej, poznám,“ skočila som bratovi do reči, „teda pamätám si. Môžem sa pridať?“

Viktor pokrčil ramenami a Radovi sa na tvári mihol úsmev. Tak som si prisadla, ale veľa som z toho nemala. Rozprávali sa o akýchsi technických veciach, o dovolenke a hlúpostiach. Bola som však vďačná zato, že môžem byť v centre diania, aspoň ako pozorovateľ.

Fascinovane som sledovala Rada. Naozaj bol pekný. Človek by ani nepovedal, že niekto ako on, sa bude zaujímať o niekoho ako som ja.

„Skočím si po to, mám to niekde hore, tak tu chvíľu vydrž s Anabelou,“ zaksichtil sa Viktor a ja som konečne ožila.

„Máš dnes čas?“ počula som svoj hlas. Viktor bol už v nedohľadne a ja som opäť konala akosi automaticky a bez rozmýšľania.

Pokrútil hlavou na znak nesúhlasu. „Mám niečo pracovne. Ale zajtra by som si čas našiel.“ Usmial sa.

„Mohli by sme sa ísť prejsť,“ navrhla som a jedna časť môjho ja dúfala, že ho táto ponuka nezaujme. Že ma nechá tak. Že mi povie, že už niekoho má. Hoci za taký krátky čas by to bol fakt zázrak.

„Napíšem ti. Dáš mi svoje číslo?“

Nadiktovala som mu ho a nezačala ďalšiu debatu, pretože som počula brata na schodoch. „Idem. Tak čaute,“ zdvihla som sa, keď si Viktor sadal na gauč.