XLVI.

XLVI.

Ďalší deň mojej nezadanej existencie. Bola som hore už o pol siedmej. Nevedela som čo robiť a tak som si zapla film. Zlá voľba. Bola som po ňom taká nabudená, že sa nevzdám bez boja. Schytila som mobil a zavolala Dominikovi. Nezdvihol mi to. Zavolala som znovu. Opäť nezdvihol. Potom si asi vypol mobil, pretože som sa mu už nevedela dovolať.

Šmarila som mobil na koniec postele a škaredo na neho zazerala.

O niekoľko sekúnd mi zazvonil, tak som sa po ňom vrhla ako mačka po koristi. Bola to Kika. Zrušila som ju, lebo som nemala náladu. Naozaj nie.

Rozhodla som sa, že musím so sebou niečo robiť. Spýtala som sa Mati, či nechce ísť do fitka. Povedala, že hej. Na moje prekvapenie, som toho zvládla celkom dosť.

Činky, beh, posilovanie, aerobik.

Maťa si zo mňa robila srandu, že zajtra nevstanem, ale nepočúvala som ju. Potrebovala som prehlušiť smútok a pocit viny.

Potrebovala som sa úplne zničiť.

O deviatej večer som si sadla k počítaču. Prezrela som si správy, ktoré pozostávali zväčša z reklamy. Potom mi zasvietil Rado. Bol online. Spanikárila som a rýchlo vypla počítač. Prudko som sa postavila zo stoličky a prechádzala sa po izbe.

Bola som natoľko zúfalá, že som zbehla dole do obývačky a zostala pozerať telku s mojimi rodičmi.

Dobre. Nebolo to také hrozné.

Bolo to fajn.

Naozaj fajn.

Otec nespomenul moje trápenie ani teatrálny odchod z raňajok.

Potom však prišiel Viktor a ja som sa radšej rýchlo zdekovala.