XVI.

XVI.

„Kika!“ vrieskala som na moju kamarátku cez telefón. „Prečo si mu povedala moje meno?!“

„Zlatúšik, čo sa tak rozčuľuješ?“ spýtala sa nevinne. Viem si predstaviť ako sa asi tvárila.

„Pokiaľ si pamätám, tak si ma napomínala, že som zadaná,“ trvala som ďalej na svojom. Ona sa naozaj musela zblázniť.

„No, asi máš pravdu,“ pripustila, „ale bol strašne roztomilý, keď sa na teba pýtal.“

Pýtal sa na mňa? Hm. To ma zaujalo. „A čo také sa mohol pýtať?“ zaobalila som to.

„Kto bolo to krásne dievča, ktoré robilo morálnu oporu.“

„Vážne?!“ skríkla som do telefónu.

„Anabela! Moje ucho! Chceš aby som ohluchla?!“ odkričala mi naspäť Kika. „Nejaká si z toho rozrušená.“

„Nie som,“ zatĺkala som.

„Mňa neoklameš,“ neverila mi, „ja som predsa ja. Koniec koncov, musím ísť lebo mám ešte dnes nejaké pracovné stretnutie a potrebujem sa obliecť.“

„A kedy sa vidíme?“

„Dám ti vedieť. A nemusíš mu odpísať.“

„Čo?“ nechápala som.

„To, že ti napísal, neznamená, že mu musíš odpísať,“ vysvetlila mi Kika. „Idem. Papa.“

„Pá,“ povedala som, už do hluchého mobilu.

Nemusím mu odpísať? Takéto pokušenie! Ach.

„Anabela!“ kričala moja mama. V poslednej dobe sa jej to zapáčilo, hlavne ráno. „Máš návštevu!“

Kto tu môže byť ráno? Žeby zase Dominik?! Našťastie som bola oblečená. Rýchlo som zišla dole. Bola to Niky. Potrebovala požičať nejaké šaty. Potrebovala ich na rodinnú oslavu. Rýchlo sme spolu nejaké vybrali, povypytovala som sa na manželské radosti a strasti, dali sme si kávu a šla domov. Bolo to také príjemné babské posedenie.

Poobede som bola poverená veľkým rodinným nákupom s mojím otcom, čo bola riadna sranda. My dvaja v obchode, tak to je vážne na nezaplatenie. Po dlhších útrapách, sme sa dopracovali k podstate veci a mohli sa vrhnúť na zmrzlinu, keďže bolo nehorázne teplo. Po ceste domov, mi volal Dominik, že či pôjdeme do kina. Bolo horúco a mne sa nechcelo chodiť niekde po vonku, tak som súhlasila. Otec ma vyložil doma, kde som mu pomohla s vyložením nákupu. Rýchlo som sa šla osprchovať a obliecť si niečo sexi. Viktor ma našťastie zobral do mesta. Potreboval niečo vybaviť. Radšej som mu nepovedala, že idem s Dominikom. Nepotrebovala som mravnostné reči.

„Ahoj,“ dala som Dominikovi bozk, keď sme sa stretli pred kinom.

„Ahoj,“ objal ma.

„A na čo ideme?“ zisťovala som.

„Čo ide a na čo budeš mať chuť.“

„To je jedno. Čo ide, to si pozrieme,“ rozhodla som.

Dominik si ma pritiahol k sebe a dal mi taký krásny bozk, že som sa ledva udržala na nohách. Skončili sme na komédii, ktorá bola neskutočná a mne až slzili oči od toľkého smiechu.

Potom sme šli ešte k Dominikovi na byt. Spravil mi rýchlu večeru z polotovarov.

„Hanbím sa za to, že ti robím také niečo,“ ospravedlňoval sa mi počas toho ako sa šikovne zvŕtal v kuchyni.

„Mne to nevadí, aspoň viem, že si aspoň trochu normálny,“ vyplazila som sa na neho.

„Neprovokuj,“ pohrozil mi.

„Lebo čo?“ vŕtala som.

„Lebo....“ usmial sa na mňa.

„Tak sa budem hrať na slušné dievča,“ našpúlila som pery a tíško sedela na stoličke.

Najedli sme sa, poležali sme si na gauči a potom som už musela ísť domov, aby som stihla autobus. Prišla som domov a zapla si počítač. Áno, viem. Nemala som to robiť! Ale keď ja som mu chcela odpísať, nie som predsa nevychovaná. Prečítala som si správu ešte raz.

Ahoj, neviem či sa na mňa pamätáš, ale stretli sme sa v meste pri fotení. Tvoja kamoška (tipujem) je modelka. Nezaujímam sa o ňu! Skôr by som chcel vedieť niečo o tebe (dúfam, že to nie je trúfalé :D). Tak ak budeš mať chuť a čas popísať, budem rád. Tak zatiaľ, R (pre teba známy ako šofér limuzíny :D)

No fajn. Čo inteligentné mám na to odpísať? Aby to neznelo nejako moc vtieravo, zúfalo a tak. A tak po pár zmazaniach vzniklo toto.

Ahoj, pamätám sa na teba. Skôr sa čudujem, že sa pamätáš ty na mňa :D. No možno si niekedy nájdem čas na poriadny chat, keďže v poslednej dobe lietam len po vonku (keďže je vonku pekne, snáď si si všimol :P). tak snáď sa tu niekedy stretneme a kecneme. Tak zatiaľ, A (pre teba známa ako morálna opora)

No priznávam, že som nepriamo odkázala na to, že by sme sa mohli aj stretnúť, ale len ako kamaráti. Anabela, naozaj nemáš na mysli niečo iné?? Veď máš Dominika! Na čo si mu to vlastne poslala? Aspoň, že existuje gmail a tam nikto nevidí, s kým si píšem. Ale aj tak sa pýtam, bolo to dosť neutrálne?